Sirius Black

aspoň pekná myslánka

„Jen si to užij,“ ozvalo se z Jamesovy postele, aniž by se chlapec jen pokoušel pozvednout hlavu. Mumlal do polštáře, ale bohatě mu to stačilo. Siri mu buď bude rozumět anebo zbytek pochopí z kontextu a domyslí si. Včerejší noc byla náročná, ale oba potřebovali z hradu zmizet a dostat onu volnost. Rozlepil pomalu oči a promnul si je. Hleděl jen tupě na bílý povlak polštáře a slova by z něho nikdo nedostal. Slyšel jen, jak se za Siriusem zabouchly dveře. Projel si prsty ve vlasech, o kterých zjistil, že se opět kroutí do všech světových stran. Jak on své vlasy nenáviděl a to včera před odchodem jeho hřívu krotilo asi deset různých přípravků. Z části zahanben a z části pořád unavený si přetáhl deku i přes hlavu. Zakuklil se jako housenka a silně uvažoval o tom, že se jako housenka i do koupelny vydá. Nebylo by to zas tak náročné a pořád by byl v teplu. Navíc, housenka by vlezla do koupelny a ven vyletěl skvostný motýl.

Přišlo mu to jako pár vteřin, než se Sirius vrátil. Nedopřál mu ani chvilku spánku. Toho spánku, co tak laskavě roztahoval náruč, aby si u něj Jimi mohl odpočinout. Ihned se ohnal po dece, aby mu jí Sirius nebral. Nenáviděl to. Jenže přítel byl rychlejší. James se přetočil na záda a tupě zíral do stropu. „Mít tu Evansovou, právě jsi mi to zkazil.“ Pronesl s lehkostí v hlase. Napadlo ho se zvednout, jenže dvakrát se otočit přes pravý bok a skončit tak na zemi se najednou zdálo daleko snadnější. Slezl z postele na zem, kde se posadil. Jednu nohu nechal pokrčenou, zatímco druhou natáhl a ještě jednou projel prsty ve vlasech, aby bez jediného pohledu do zrcadla zjistil škody. Mohl si jen hlasitě povzdechnout a kdesi uvnitř zabědovat. Inu, ráno na nikoho nečeká a on věděl, že jeho přípravy jsou náročné. Jako první se ale postavil a vyrazil pro deku, kterou mu Sirius tak sobecky sebral. Halabala ji přeložil několikrát a hodil zpátky na postel, než se natáhl po svých věcech do koupelny. „O tom si promluvíme, až se vrátím,“ vysvětlil a tentokrát za zavřenými dveřmi skončil on.

V první chvíli vystával pod horkou vodou. Nechával všechno špatné a negativní odplout pryč. Stihl se přitom pořádně namydlit i si umýt vlasy. Nezapomněl přitom použít otcův šampon, který jako jediný dokázal jeho neposlušné a šílené vlasy zkrotit. Díky tomu, odcházel Jimi každé ráno na snídani jako dokonale upravený člověk. Nakonec ale kohoutek otočil, aby na sebe pustil ledovou vodu a konečně se probral. Pochopitelně o moc déle díky tomu ve sprše nezůstal. Vylezl z ní tak rychle, jak to jen šlo. Ručník si omotal kolem pasu a v zrcadle zkontroloval stav vlasů. Projel jimi několikrát prsty, aby je uhladil dozadu a dal jim chvilku proschnout přirozeně. Pochopitelně se pak během vteřiny začaly přirozeně vlnit, ale tentokrát v únosné míře.

Vrátil se do pokoje a ihned zamířil ke svému oblečení. Zatímco lovil jednotlivé kusy, otočil se přes rameno na Siriuse. „Víš, jak to vidím já?“ usmál se pobaveně. „Že Sirius Black nedokáže myslet na nic jiného, než na ženské.“ Pokrčil rameny, než se postupně začal soukat do oblečení. Jako první spodní prádlo a pak se usadil na postel, zatímco si oblékal košili a následně zapínal knoflíčky. „Vidím to na pořádnou snídani. Dvě hodinky volna, než půjdeme na hodinu lektvarů a následně budeme školou povinní. Takže dvě hodiny máme jen pro sebe.“ Zapnul košili a natáhl se po kravatě. Rudou kravatu přehodil kolem krku a nadzvedl si límeček košile, aby pod něj kravatu ukryl. „Víš, napadlo mě, že bychom mohli vylepšit pobertův plánek. Zjistil jsem, že je tu chodba, která vede až do Prasinek, ale na plánku jsme jí nezaznamenali. Co kdybychom si jí prošli a následně jí tam detailně zanesli?“

„ takže mi chceš povedať..“ v jeho očiach sa objavili iskričky, ktoré naznačovali záujem. Predsa len on sám sa rád pohrával s osudom a rád sa takisto ocital v problémoch, ktoré ho ako keby prenasledovali. No ako by mohol niekedy odolať niečomu, čo ho k sebe volalo, lákalo a prosilo o to, aby išiel tou cestou.
„ chceš mi tým povedať, že je tu možnosť ďalšieho prehľadávania nových častí hradu? Presne to som chcel počuť! Presne to..“ opätovne vyskočil z postele pričom si stihol pridržať ručník, ktorý mal v pláne sa mu skĺznuť po bokoch a tým pádom ukázať celému svetu jeho pýchu.  Prešiel niekoľko krokov k drevenej skrini, ktorá voňala presne rovnako ako on, takže bolo jedno aké oblečenie by si zobral zo skrine určite by to bol ten pravý Sirius Black.

„ ťažké je rozhodnúť sa, čo si dnes zoberiem. Bude to uniforma číslo jedna alebo dnes budem za rebela a zoberiem si trojku?.“ Povedal skôr pre seba ako pre Jamesa pričom si zobral jednu z nich a následne sa presunul k posteli. Bledú košeľu si zapol tesne ku krku. Bolo u neho pochopiteľné, že posledné gombíky si nezapol len kvôli tomu aby mohol dýchať slobodne. Prešiel končekmi prstov po kravate, ktorá hrala farbami ich koľaje a následne venoval jeden pohľad Jamesovi.
„ v momente, kedy nemyslím na ženy a ich dokonalé telá a samozrejme krásne úsmevy, ktoré im hrajú na tváričke..“ miestami sa až zamyslel a nechal svoju predstavivosť opäť v jeho hlave vytvárať obrazy, ktoré mu vyčarili úsmev na tvári. Musel sám seba prebudiť z tých predstáv a dopovedať myšlienku, ktorú mal v hlave.

„ myslím na teba James. A čo z toho mám? Tvoja myseľ je tak predvídateľná. Bolo by desivé sa do nej teraz vnoriť pretože všade by som videl len jednu tvár a počul jeden hlas. Bolo by to ako ocitnúť sa vo vlastnom pekle, kedy by som videl len zrzavé vlasy a počul ten hlas, ktorý mi na mňa kričal..“ na moment sa zdesil tou predstavou. Jedna Evansová pre neho znamenala niekedy prísť aj o tie posledné nervy ale vidieť ich desať pri sebe? Možno aj viac? A čo tak ich spoločné deti? Bolo by to pre neho viac ako len desivá predstava.
„ Sirius Black!“ snažil sa ju napodobniť aj napriek tomu, že to nebolo ono. Ona to vedela priam dokonalo, kedy mu stále prešli
zimomriavky po pokožke a taktiež aj mierna nechuť v ústach, ktorá ho vždy nútila na tvári vyčarovať pokrivený úsmev. „ ... hovoril som ti o tom, že pred niekoľkými dňami sa mi zdalo s vami dvoma? Hovoril si mi o spoločnej svadbe..“ povedal pri tom ako si obliekol kravatu a následne aj hábit, ktorý si musel poupraviť. Nebolo to tým, že by k nej prechovával nejakú nenávisť, ani z ďaleka no James bol jeho najlepší kamarát a chcel pre neho len to najlepšie. A dúfal len, že to vedel aj James, že nie je jeden z tých, kto by sa na Lily pozeral s nenávisťou.

„Někdy mám pocit, že prozkoumat celý hrad je i nad naše síly,“ ušklíbl se, ohrnul límeček, uvázal kravatu a natáhl se po tmavých kalhotách. „Jenže to bych dokázal říci s čistým svědomím až v momentě, kdy bych nás vůbec neznal,“ zasmál se, než vyskočil na nohy a přitom si natáhl kalhoty. Košili do nich zasoukal a rukávy vyrhnul po lokte. Bylo už tepleji, tak svetr tentokrát nechával v pokoji. Posadil se zpátky na postel a chyběly už jen ponožky a boty.

Zarazil se a věnoval Siriusovi pohled. Nesnášel, když mu někdo tvrdit, že je předvídatelný. Nebyl. Ani nejlepší přítel nemohl tvrdit, že dokonale Jamese zná a určil by jakoukoliv jeho reakci. „Svoje démony si tvoříme Siriusi sami, takže jsem si jistý, že by sis v mé hlavě klidně stvořil vlastní peklo.“ Postavil se a ujistil se, že vypadá dobře. Přešel ke stolku, kde se nacházela osobitá pánská vůně a tu použil. „Jestli je pro tebe peklo Evansová, no… já bych viděl asi daleko horší věci,“ ušklíbl se. „A prosím, nenech se vysmát. Já nevím, co s tím všichni máte.“ Pokrčil rameny a ještě jednou se na přítele podíval. „jako bych měl na Evansovou myslet každou setinu svého života. Ale to není pravda. Dobře, netvrdím, že se mi nelíbí. Je hezká, sakra hezká. A ano, kdyby řekla, že se mnou někam půjde, nebudu váhat ani vteřinu. Ovšem, není to tak, že by se celý můj život točil jen kolem ní.“ Všichni žili v pochybné představě, že James nedokáže myslet na nic jiného, ale to nebyla pravda. Byla tu škola, učení, NKÚ, pobertové, přeměňování, famfrpál, jeho vlastní rodina… to že tam bylo místo ještě pro Evansovou, bylo vlastně štěstí. James dokázal svou mysl neskonale zaměstnat teoreticky vším.

„Ne, to ses mi zapomněl zmínit,“ zavrtěl hlavou. Natáhl se po hřebenu, aby vlasy upravil a následně do nich začal dávat různé přípravky, aby dokázal udělat ten hladký a upravený účes, který už dva roky nosil. „Dovedu si živě představit rande, ale svatba?“ Oklepal se. Konec koncům bylo oběma teprve patnáct. Svatba byla to poslední, na co kluci jejich věku mysleli. „Řekni, pomáhal jsi mi o svatbě zdrhnout, nebo jsi aktivně pomáhal Lily vybrat šaty?“ otočil se přes rameno a přítele si pobaveně prohlédl, než se vrátil k zrcadlu. Tvorba účesu mu nakonec zabrala dobrou půlhodinu a dalších dvacet minut kontroloval, zda je opravdu všechno, jak má být. Nakonec došel k Siriusovi a jednu ruku mu hodil kolem ramen. „Tak pojď ty Casanovo.“ Přitáhl si ho trochu blíž. „Půjdeme na snídani a pak? Hrad čeká.“ Pověděl tiše s potutelným úsměvem na rtech. Siriuse opět pustil a vyrazil z pokoje přímo do jídelny.

Schody brali po dvou a přitom dokázali debatovat prakticky o všem. Od učení přes záležitosti denní potřeby. Nakonec si našli svoje místo u stolu, kde už seděl Peter s Remusem. Kluci vždy opouštěli pokoj o něco dřív. Zkrátka netrvali na svém zevnějšku tolik, jako právě James a Sirius. Jimi se ihned natáhl po pomerančovém džusu a už se rozhlížel po tom, co na talíř vlastně přihodí. Po včerejší noci měl hlad, ale chuť taky nějakou měl a zatím jí dnes neurčil. Chvilku pozvedl pak hlavu k Remusovi, který právě něco vyprávěl, když si naproti, u zmijozelského stolu všiml Severuse. Stejný jako vždycky, kazil chuť k jídlu. O to víc ho ale překvapilo, když vedle Srabuse objevil mladšího bratra Siriuse. Nápadně si odkašlal, aby na sebe strhl pozornost. Siri je zatím vidět nemohl, seděl k nim zády, což bylo možná i štěstí. „Ty, Siriusi... Bratr se ti nezmínil, že má nové kamarády?“ Nadhodil lehce a opatrně. Třeba to Sirius věděl, jen to nechtěl Jamesovi říkat, nebo se naopak Regulus doma zatím nepochlubil, že dolézá už i za ubožákem jako je Srabus. Regulus na rozdíl od Siriuse měl zoufalý vkus na přátele.

ale pesničku by som zmenila

James  trochu nejistě polkl. V momentě, kdy viděl reakci přítele, zapochyboval, zda vůbec něco měl říkat. Nechtěl kazit náladu hned po ránu. Polkl sousto, které měl v ústech a následně na prázdno zkousl. Raději se rychle napil a přemýšlel, zda by vůbec neměl celou situaci zamluvit. Přesto, jako přítel cítil jistou povinnost přítele upozornit. Konec konců, on sám by pravděpodobně nepřežil, kdyby měl mladšího bratra a ten se bavil se Srabusem . Srabus byl úhlavní nepřítel pobertů. Všichni ho viděli jako největšího chudáčka, na kterého si pouze zasedli. Nikdo neviděl to, že on jim též neudělá nic dobrého. Urážky, posmívání a srážení jejich výsledků. Srabus na ně hleděl, jakoby byl víc, nadčlověk a dával jim to pocítit. Jenže James ani Sirius nebyli povahy, které by si to nechali líbit. A co už vůbec nešlo ignorovat, byl moment, kdy se Srabus navážel do Remuse nebo Petera. Automaticky je všichni hodnotili jako ty nejhorší, protože na rozdíl od Srabuse, oni byli čtyři. Co už ale nikdo neviděl, bylo to že za přátele se postaví vždy více lidí. Pokud je parta přátel, jen výjimečně to jde vyřešit jen jeden z nich. Většinou se společnému problému postaví všichni.

„Ne, nic se neděje,“ zalhal a raději upřel svůj pohled na talíř. Naopak se nyní v talíři přehraboval on. „Nech to být, jen mě to tak napadlo,“ poznamenal, když si navíc uvědomil, že na něho Remus hledí. James se v tomto okamžiku ukázal jako horká hlava. Konal dříve než myslel a celou svou poznámku, včetně odpovídající reakce si nepromyslel. Celý Potter. Kopec odvahy a ždibec rozvahy. Zvedl k Siriusovi pohled, až když vycítil ten jeho. Natočil hlavu naopak na druhou stranu a věnoval mu dlouhý pohled. Už jen pohledem mu naznačoval, ať si to tak nebere a hlavně nic nedělá. Jamesova tvář dokázala být velmi výmluvná o to víc, když byl se Siriusem. Těm dvěma kolikrát stačil jeden jediný pohled, aby věděli, co si ten druhý myslí. Možná nebyli stejné krve, ale jakoby bratři dávno byli. Víc než bratři, dvojčata či snad spřízněné duše. Jeden vzájemný pohled dokázal říci víc, než tisíc slov.

Jakmile odstrčil talíř, James se ihned narovnal a odložil příbory. Ruce položil klidně na stůl a dlaň pravé ruky položil přes hřbet levé. Nadechl se, aby vymyslel vhodná slova a dopřál si tak trochu času. Nasadit právě teď Siriusovi zmijozelskou kravatu, dokonale by zapadl mezi lidi, kterými tolik pohrdal. „Zůstaň v klidu,“ pokusil se ho James ukonejšit. Nechtěl na snídani začínat špatnou náladu a rozbroje. „Nikdo nechce vidět, jak se jeho mladší bratr vybavuje se Srabuse, ale chce to klid, dobře?“ Natočil hlavu na stranu a snažil se Siriovi věnovat soucitný pohled. „Prostě si ho odchytneme, řekneme mu, ať se drží od tvého bratra dál.“ James si totiž živě dokázal představit, že jakmile Sirius ukáže, jak moc ho to dopaluje, Srabus okamžitě této slabosti využije a patřičně zaútočí. Zahryzne se do rány a využije toho všemi prostředky. James chtěl, aby to vyplynulo klidně, tak mezi řečí. Neukázat, jak moc to oba dopaluje. Protože co dokázalo rozhodit Siriuse, rozhodilo i Jamese. Nedokázal se dívat na přítele, když se trápil, jakoby se ho to vůbec netýkalo.

Sirius sa postavil na nohy pričom sa z hlboka nadýchol. Možno v momente, ak by sa mu niekto v tejto chvíli dostal priamo pod ruky, neváhal by a dokonca by ani len nepremýšľal nad tým, čo by urobil. Pozrel sa na Jamesa pričom sa snažil myslieť na niečo iné.
„ dobre dobre. Som pokojný..“ len si vydýchol Sirius a opäť sa posadil na stoličku. Pozrel sa na svojich kamarátov, ktorí mu takmer okamžite venovali jeden pohľad a následne zatvoril oči. Chcel sa pokúsiť to regulovať. Nenechať myšlienky aby ho premohli a v hlave mu uskutočnili nejaký plán. No netrvalo to dlho a v jeho hlase sa nachádzali myšlienky presne tie, ktorých sa možno Sirius v tejto chvíli obával.
Pohľad, stačil by jeden jediný pohľad do jeho očí a človek by si niekoľkokrát rozmyslel či sa k nemu má vôbec prihovoriť. Mal aj túto stránku, kedy dokázal urobiť čokoľvek bez toho aby premýšľal nad nejakými následkami. Nechcel premýšľať nad tým, čo by sa stalo ak by Severusa zabil priamo na mieste, sledoval ako hovorí svoje posledné slová ako z jeho pier vychádza posledný vzduch.

„ James ty to určite pochopíš. Je to môj brat. Znamená pre mňa rovnako veľa ako ty sám.  Krv nie je vodou.. nezbavím sa ho.. ale tá myšlienka, že je v jeho spoločnosti. “ povedal Sirius pričom mu venoval jeden jediný pohľad. Už stál pevne na nohách pozerajúc sa na miesto, kde sa nachádzal Regulus v spoločnosti niekoho na koho v tejto chvíli nedokázal nájsť tie správne slová. Bolo pre neho teraz ťažké premýšľať triezvo, pozerať sa na to ako na niečo, čo by malo niečo znamenať. Predsa len v hlave sa mu nachádzalo mnoho vecí, ktoré nepotrebovali ani len slová na vysvetlenie. No prečo by sa mal teraz Sirius postaviť pred Severusa a pýtať sa ho prečo sa opovážil k sebe stiahnuť niekoho ako bol Regulus?
Urobil ten jeden krok, ten krok, ktorý mal v jednom okamihu zmeniť veľa. Vzdialil sa od miesta, kde sedeli jeho kamaráti a postupne dokonca jeho chôdza bola v tejto chvíli tou elegantnou mal v pláne prejsť k stolu Slizolinu. Nenávisť medzi dvoma koľajami bola viac ako len istá. Či to bolo vo forme športu alebo študentov. Nikto nevedel povedať prečo, nikto nevedel nájsť ten správny dôvod no tie najväčšie rozdiely vznikali práve medzi tými dvoma koľajami.

„Siriusi, já to chápu. Ale nedělej nic ukvapeného,“ zavrtěl James hlavou. Myslel to s přítelem dobře. Sice neměl bratra, ale měl Siriuse a to bylo stejné jako bratra mít. Kdyby se Sirius začal bavit se Severusem, nejspíš by mu to James nikdy neodkázal odpustit. Bolelo by to. „Třeba stačí si s bratrem promluvit,“ nadhodil, aby zamezil jakémukoliv rozbroji, který v ten okamžik mohl kdykoliv vzniknout. Sirius se možná tvářil pokojně a klidně. Ovšem Jamesovi stačil jeden jediný pohled, aby věděl, že ten klidný pohled, jeho vystupování i veškerá zvolená elegance je zástěrka. Sirius zuřil a zlobil se. Tahle forma Siriuse byla nebezpečná. Reagoval takřka ze vteřiny na vteřinu. Elegantní a odtažitý přístup se v momentě mohl změnit na tvrdou ránu do Srabusova nosu. Kdyby to jen Sirius viděl očima, Jamese. Neznal jeho bratra dobře, určitě ne. Ale Regulus měl ono chladné vystupování aristokrata. Dříve by James přísahal, že si ti dva jsou podobní možná trochu vzhledem, ale nic víc v tom nebylo. Inu, nyní musel svůj postoj přehodnotit. Onen elegantní zjev, pohyby i odměřenost… nyní by nikdo nepopřel že Sirius a Regulus nejsou bratry.

Jak se přítel blížil ke Zmijozelskému stolu, cítil James potřebu zasáhnout. Předejít tomu všemu. Měl hned několik možností. Rozhlédl se po místnosti. Mohl oběhnout stůl, protože se nacházel na druhé straně než Sirius, ale to by znamenalo, že na sebe přitáhne až moc pozornosti. Mohl stůl zkusit přeskočit, ale přitom riskoval, že srazí jídlo, udělá hluk a ještě dostane napomenutí za to, že jídelna není opičí dráhou a Potter se chová zcela nevhodně. Byla tu tedy poslední možnost. Rychle se sesunul pod stůl a vylezl na druhé straně. Chytil Siriuse za pravé rameno, aby ho otočil směrem k sobě a v tom okamžení mu přehodil ruku kolem krku. „Uvědomil jsem si, že jsem něco zapomněl v pokoji, měli bychom pro to společně dojít, co říkáš?“ nenápadně ho přitom vystrkoval ze síně. Znamenalo to konec snídaně pro oba. James nechtěl, aby došlo ke konfliktu. Něco takového by mezi bratry pustilo ještě více zlé krve, než tomu bylo doposud. Něco takového nechtěl. James si rodiny vážil. Možná i ostatním záviděl. Neměl špatnou rodinu, vůbec ne. Své rodině miloval, ale cítil, že nejsou typickou britskou rodinou. Něco tam chybělo, možná právě onen sourozenec. Proto se všemi dostupnými možnostmi snažil zabránit tomu, aby si bratři vjeli do vlasů.

Bolo to ako keby ho v jednom momente nepočul. Ako keby sa jeho myšlienky a pocity opierali len na miesto pred sebou a všetko okolo neho prestalo existovať. Možno by stačil jeden pohľad na to, aby niekomu ublížil aby sa postaral o to aby sa ten daný človek nikdy nepostavil na nohy. No v momente, kedy sa okolo jeho pleca ocitla niekoho ruka a hlas k nemu prehováral určitým tónom, snažil sa z hlboka nadýchnuť. Sirius vedel, že v momente ak by to urobil iný človek postaral by sa o to, že by to bolo po prvýkrát a aj poslednýkrát. No James, mohlo sa zdať, že vedel presne ako má pri Siriusovi jednať. V momente, kedy sa jeho pohľad preniesol na dvere, ktoré viedli z miestnosti po prvýkrát sa nadýchol. Bolo to niečo iné, ako keby sa jeho telo z toho kŕču, ktorý ho dokázal v tejto chvíli ovládať.

V momente, kedy sa priblížili spoločne k dverám Sirius povedal hlasom, ktorý sa mu predral cez zuby. Bol to hlas, ktorý v sebe neniesol tú ľahkosť ako za iných okolností. Jeho tvár bola v neustálom kŕči pričom úsmev, ktorý bol pre jeho tvár takmer typickým sa tam v tejto chvíli nenachádzal. Nebol to ten Sirius ako ho jeho priatelia a celkovo okolie poznalo. Bol to ten Sirius, ktorý sa často krát ocitol doma po tom ako mu matka venovala niekoľko pripomienok k jeho životu a rozhodnutiam, ktoré niekedy urobil.
„ ako sa môže pozerať rovnakým smerom a myslieť si, že to so mnou nič nerobí?! Prečo mám chuť nájsť si toho zmätka a konečne skoncovať to, čo som mal urobiť už o niečo skôr?..“ hovoril práve o Severusovi, ktorý zjavne vedel nájsť miesto na ktoré sa má sústrediť k tomu aby ho dostal na presne to miesto, kde ho chcel mať. No Severus možno nepoznal Siriusa natoľko, aby vedel, že aj napriek tomu ako by sa snažil to zatajiť, nachádza sa v ňom niečo z jeho rodiny.
„ prosím dovoľ mi sa tam vrátiť. Rozbiť mu hubu a konečne to ukončiť! Je mi jedno, že strávim roky vo väzení. Je mi jedno, že ma vyhodia zo školy!..“ boli to práve prvotné emocie, ktoré za neho hovorili. Bol to predsa len jeho mladší brat, niekto ku komu mal niekedy dostatočne blízko na to, aby sa pokúsil aspoň týmto spôsobom za neho zabojovať. Už len z toho princípu, že v pohľade matky o túto možnosť už dávno prišiel.

„Siriusi, ale on tohle přesně ví. To je to, co chce,“ zavrtěl James hlavou a zastavil se před dveřmi. Otočil si Siriuse zády ke zdi a postavil se před něho. „Srabus je podlézavá krysa, která dělá všechno proto, aby nás mohla vytočit. Nechápeš to? Ví, že na nás nemůže jinak. Proto uboze útočí přes to, co máme rádi. On to ví. Ví, že ti na bratrovi záleží a právě proto si ho omotává kolem prstu. Neříkej, že mu to není podobné?“ natočil hlavu na stranu, než si povzdechl. Projel si prsty ve vlasech a podíval se na špičky bot. Opět hlavu narovnal a pohled věnoval Siriusovi. „Ne, přesně to neudělám,“ zavrtěl James odmítavě hlavou.

„Mluví z tebe vztek. První myšlenky, ale tohle musíš projít s klidnou hlavou, věř mi,“ položil mu přitom ruku na rameno, které trochu více stiskl, aby si získal pozornost přítele. „Siriusi, nenech ho vyhrát.“ Ještě jednou zavrtěl hlavou. „Jsme přátelé, že?“ položil otázku, na kterou nečekal odpověděl. On to věděl, ale věděl to Sirius? „Myslíš, že dovolím, aby ses dostal do takového průšvihu? Myslíš, že bych jen stál a sledoval tě, jak možná děláš největší chybu v životě? Od čeho jsou přátelé Siriusi? V dobrém i ve zlém. Jsme tu, abychom se vzájemně podpořili. Neboj se, já tě nechám mu to vrátit, ale ne takhle. Ne teď. Nepřemýšlíš racionálně. Když člověk pořádně nevidí, je pro něho až moc snadné uklouznout, jenže já bych tě nikdy nenechal uklouznout, tak mi prosím věř.“ Dodal na svá slova důraz. Nechtěl, aby Sirius chyboval. Sám jednou uklouzl, když v něm Srabus vyvolal ty pocity, které chtěl. Tehdy se James neudržel. Vrhl se na něho a zbil. Od té doby si ho všichni měřili tím pohledem, kterým ho soudili. Jako šikanátora, co umí jen ubližovat. Kluka, který zbil někoho, kdo se ani nemohl bránit. Jenže on tehdy nemohl za to, že místo slov použil pěsti. Až později si uvědomil, že Srabus byl díky tomu za chudáčka a James se stal tím špatným. Do dnes to mnoha lidem nedokázal vysvětlit, natož vyvrátit. Nechtěl, aby stejně hodnotili jeho přítele.

„Pojď, půjdeme raději pryč,“ odtáhl ho od zdi a vydal se s ním ke dveřím, aby mohli do pokoje. „Promluvíme si s nimi později i s Regulusem, pokud budeš chtít. Víš, on Srabus je zkušený manipulátor. Nedivil bych se, kdyby mu tvůj bratr skočil na špek. Něco mi říká, že je možná až moc důvěřivý.“ Nemyslel to špatně, i když v hlavě Siriuse to teď mohlo vyznít všelijak. Nehodnotil Reguluse jako hloupého. Pořád byl se Siriusem jedna krev, byli si něčím podobní a tak James věděl, že Regulus nikdy nebude hlupákem. Přesto byl mladší a naivita dělala své.

Sirius bol človek, ktorý nedal dopustiť na ľudí, ktorý si k nemu našli tú správnu cestu. Urobil by pre nich maximum len kvôli tomu aby videl na ich tvári úsmev, aby vedel, že sú v bezpečí. A v tejto chvíli kedy sa pozeral do očí svojho najlepšieho kamaráta cítil ako sa jeho telo postupne uvoľňovalo. Bol to v tejto chvíli jediný človek, ktorý ho dokázal ukľudniť, prehovoriť mu do duše bez toho aby sa pokúsil ovládnuť jeho myslenie a následne ho naviesť na určitú cestu. Vďaka minulosti, ktorú si Sirius prežil nemal rád ak sa niekto snažil ovplyvniť jeho jednanie. No v tejto chvíli to bolo úplne iné.

Pozeral sa do jeho očí ako zranené zviera, ktoré v tejto chvíli dostalo ranu priamo do tela. Ako keby to bol práve Severus, ktorý na neho vystrelil pomyselný šíp, ktorý ho triafil na jedno jediné miesto o ktorom si myslel, že ho už dávno nemá. Aj napriek tomu, že s bratom to postupne ochladzovalo a mali rozdielne myšlienky a cesty vedel, že vždy to bude jeho brat. Vždy to bude osoba, ktorá s ním vyrastala. A v tejto chvíli Sirius cítil určitú zodpovednosť staršieho brata, ktorý si mal dať pozor na Regulusa.
„ mohol by som ho zabiť James. Viem, že by som nad tým ani len nepremýšľal. Prišiel by som k nemu a zabil by som ho vlastnými rukami. Nebol by som zbabelec. Nepotreboval by som kúzla rovnako ako sa s nimi ohrádza on sám!“. Sirius sa snažil z hlboka nadýchnuť a premýšľať konečne ako niekto, kto by neurobil hlúposť svojho života. Možno to bolo tým, že pri ňom bol James možno zasa tým, že nemal možnosť sa teraz na Severusa pozerať.
„ urobil by som to pre teba. V momente, kedy by niečo urobil. V momente, kedy by sa pokúsil sa na teba čo i len myšlienkovo vrhnúť s tým, že by ti chcel ublížiť ver mi, dokázal by som pre teba zabiť..“ bolo to niečo, čo povedal Sirius pre svojho kamaráta po prvýkrát.
Ten hnev, ktorý Sirius pociťoval sa pomaly ale s istotou ustálil na jednom mieste v tele, kde ho to začalo páliť. Ako keby pocítil vinu za to, že tomu nedokázal zabrániť.

„ prinúť ma myslieť na niečo iné James. Prinúť ma sústrediť sa na niečo iné. Nemôžem myslieť na ten pohľad, ktorý som videl..“ Sirius zatvoril oči a nadýchol sa. Snažil sa ten moment z hlavy vytlačiť a sústrediť sa na niečo iné. Sirius mu nechcel hovoriť o tom, že pozhovárať sa s Regulusom by nikam neviedlo. Sirius vedel, že sa často krát vie dostať pod niekoho vplyv rovnako ako sa dostal pod vplyv ich spoločnej matky. Ak sa to slovo k nej vôbec dalo prirovnať.

Díval se na něj tak ublíženě. To se Jamesovi špatně snášelo. Nerad viděl své přátele na dně. Nerad viděl jejich strasti a trápení. Vždy stál za tím, aby se jim dařilo, měli jen důvod pro úsměv. Jenže život je jako na houpačce. Chvíli je člověk nahoře a chvilku zase dole. Tiše si povzdechl a i na něm bylo znát, že se trápí. Trápil se, protože nemohl ihned Siriusovi pomoci. Chtěl ho obejmout a říct, že bude všechno dobré. Místo toho ale položil ruce na jeho ramena a pevněji je stiskl, aby ho opět vnímal. „Tohle neříkej. Neříkej něco, co by se mohlo stát činy a odsoudilo by tě to do Azkabanu, nikdy Siriusi, rozumíš?“ mírně s ním zatřásl. „Já vím, že nejsi zbabělec. Ale co víš je vzít někomu život, než zbabělost?“ Mluvil v té chvíli jinak, než uvažoval. On by pravděpodobně neřekl Siriusovi nic jiného, být na jeho místě. On by se pro Siriuse rval a vyhrál by. Zabil by toho, kdo by mu ublížil. Věděli to oba, ale nikdy si to neřekli. Ne do tohoto okamžiku. James se narovnal. Ruce stáhl k tělu a zadíval se kolem sebe. Zavrtěl nad tím hlavou a přivřel oči. „Já vím, že bys to udělal… vím,“ pronesl tiše a opětoval mu pohled. Přejel si prsty ve vlasech a přitom vydechl.

Otočil ho, vrátil mu ruku kolem krku a vyrazil s ním z jídelny. Jen se otočil přes rameno, aby viděl Remuse s Peterem, kteří je sledovali. Jen jim pokynul hlavou, že to má pevně v rukou a pak Siriuse vyvedl ven. Došel s ním až k lavičce, kam ho posadil. On zůstával před ním na nohou. Mohl se posadit, ale nechtěl. Chtěl mít jistotu, že kdyby Siri udělal zbrklou věc, zastaví ho. Kdyby se Sirius rozběhl zpátky, měl by James víc šancí ho chytit rovnou, když stojí. Zadíval se z okna ven na nádvoří školy. Pozoroval kašnu, která vyhrávala melodii, jak v ní tekla voda a kapky padaly i mimo hlavní koryto. „Pamatuješ si, jak jsme se poznali?“ strčil si ruce do kapsy. Chtěl mu připomenout něco hezkého. „A teď nemluvím o vlaku. Mluvím o tom, jak nás zařadili. Stáli jsme ve velké síni plní dojmů a očekávání. Já věděl, že chci do Nebelvíru a ty… ty jsi věděl, že chceš kamkoliv jinam, jen ne do Zmijozelu,“ pousmál se při té vzpomínce, jak malý vlastně byli. Ušli společně neuvěřitelně dlouhou cestu. Nevěřil, že je kdy ještě může cokoliv rozdělit. „Šel jsi na řadu mnohem dřív než já. Přisoudili ti Nebelvír a v ten moment… podíval ses na mě tak, že na to nikdy nezapomenu.“ Tehdy měl pocit, že v něm vidí všechno. Očekávání, naději, nadšení i nejistotu. A všechno se točilo kolem toho, zda i ten kluk z vlaku, kterého Sirius potkal, půjde do stejné koleje. Měl by tam prvního kamaráda. Kluka, kterého už poznal, mohl s ním mluvit a ví, že si budou rozumět. „Je bláznovství říct, že naše přátelství začalo už v ten večer? Že započalo něco víc, než jen nástup do kouzelnické školy?“

Vedel prísť na spôsob ako ho upokojiť. V momente, kedy povedal slová, ktoré v ňom vyvolali spomienky na tie časy, kedy boli malými chlapcami, ktorý nevedeli ani len to do akej koľaje sa majú pridať, Sirius počas toho ako sedel si bruškami prstov poklepal po pravom stehne.  
„ išiel som tam s obavami. Vedel som, že čarovný klobúk bude vedieť hneď v prvý moment odpoveď na otázku, ktorá ani nebola kladená. Sedel som tam a mal som zatvorené oči. Pred tým ako som sa tam posadil som si stále opakoval, že by som sa chcel dostať hocikde inde len nie do Slizolinu..“
Na jeho tvári sa objavil malý úsmev pretože ten moment sa mu objavoval takmer stále, keď sa na Jamesa mal možnosť pozrieť. Videl ho stále rovnako. Ako malého chlapca, ktorého spoznal vo vlaku s ktorým si dokázal vymeniť niekoľko slov aj napriek tomu, že to v konečnom dôsledku bola celá cesta do bradavíc. Už v ten moment, kedy sa po prvýkrát stretli Sirius vedel, že to je osoba s ktorou sú na rovnakej vlne. Predsa len, dokázali sa rozprávať po celý ten čas a nemyslieť na to, kedy príde ten čas, kedy by museli vystúpiť.
„ spomínam si na to ako som tam sedel a zatvoril som oči. Mal som pripravené myšlienky, ktorými by som sa mohol ku klobúku prihovoriť aby nemyslel na to, že každý jeden Black sa nachádza v Slizoline. No vieš, čo sa v tom momente udialo?..“ bolo to po prvýkrát, kedy to Sirius mal v pláne Jamesovi povedať. Možno nikdy neprišiel ten správny čas alebo možno len vedel, že neprišla tá situácia. Ruky si dal na stehná, oprel si hlavu do dlaní a následne na tvári vyčaril úsmev. V jeho pohľade bolo niečo iné. Niečo, čo sa nachádzalo iba v jeho očiach. Nebolo to nič, čo by človek videl v pohľade iného Blacka. Bolo to niečo, čo ho robilo ľudským, emocie, ktoré sa postupne naučil on sám používať a prejavovať aj napriek tomu, že to z počiatku bolo pre neho nové a nepoznané.

„ spomínam si na to, že všetky moje myšlienky sa vracali do vlaku kde sme sa rozprávali takmer o všetkom a zároveň o ničom. Cítil som to, kedy sa klobúk zameral práve na ten okamih. Myslel som si, že to nie je skutočné, že by nemal takú moc sa pozrieť do mysle človeka. Dokonca som mal pocit, že ak je to vôbec možné tak sa sústredí skôr na moju rodinu. No on si vybral práve ten moment..“ pousmial sa Sirius a následne sa pozrel do jeho očí. Videl presne to, čo v ten večer. Bolo to ako keby boli pre seba predurčený, ako keby samotný osud chcel aby sa z nich stali najlepší priatelia a tým dali Siriusovi možnosť stať sa lepším človekom, akým by bol v momente, kedy by išiel v šľapajách svojich rodičov.

„ a v ten moment ma pridelil do nebelvíru. Bolo to ako keby sa to odohralo len v mojej hlave. Ako keby to nebola ani len skutočnosť. Zoskočil som zo stoličky a na miesto toho aby som sa posadil na miesto, postavil som sa po tvojom boku. Prečo? Pretože som vedel, už v ten moment som vedel, že chcem ísť na to miesto spoločne s tebou. Netrvalo dlho a rovnaký verdikt bol povedaný aj tebe. Ten úsmev na svojej tvári som nevedel dať dole niekoľko hodín!..“ Sirius sa v jednom momente postavil. Mohlo to vyzerať ako keby sa chcel rozbehnúť na to miesto, kde sa pred malou chvíľkou nachádzal Snape no vedel, že to už nepotrebuje. Tie myšlienky, ktoré ho sprevádzali odišli a na miesto toho sa vrátili tie, ktoré pre neho znamenali omnoho viac.
„ nebol to len deň, kedy nás pridelili do koľají. Bol to aj deň, kedy začalo naše priateľstvo. Nikdy som ti to nepovedal James..“ povedal Sirius pričom si ho stiahol na svoju hruď a následne ho potľapkal po chrbte. Potreboval to povedať, prišiel ten čas, kedy sa tomu musel postaviť čelom.
„ bol to deň, kedy som sa stal novým človekom. Ty si bol tým a samozrejme si, kto vo mne dokázal vidieť niečo iné ako len tú pokrývku, ktorá bola na mňa zoslaná pri narodení. Videl si vo mne práve mňa, malého chlapca, ktorý potreboval pomocnú ruku. Ty si ten dôvod, kým v tejto chvíli som..“ povedal Sirius pretože vedel, že Slizolin by mu určite neotvoril oči.
„ si mojim najlepším kamarátom. Si členom mojej rodiny, mojim bratom. Mojou chýbajúcou časťou skladačky. Základom Siriusa Blacka..“ povedal Sirius pričom ho pevne zvieral vo svojom náručí.

James poslouchal svého přítele a na tváři si udržoval letmý úsměv. To všechno pro něho znamenalo strašně moc. Věděl, že se může spolehnout na Siriuse ve všech ohledech a Sirius se naoplátku mohl spolehnout na něho. Někdo se jim mohl posmívat. Ošklíbat se nad jejich přátelstvím, ale James to viděl jinak. Záviděli, protože sami nic podobného neměli. James měl to štěstí, že našel svou druhou polovinu. Nenašel přízemně svou druhou polovinu v ženě. Ne, tohle nebylo žádný způsobem na milostné rovině. On našel kluka, který ho doplňoval jako nikdo jiný. Který se na něho podíval a James už věděl, co chce říct. Jedno gesto mu řeklo více než tisíc slov. Jakoby na sebe byli napojení a četli si myšlenky. Měli stejné nápady a v šílenostech se podporovali. Hlídali si záda a takové to mělo zůstat už do konce života. Nic je nemohlo rozdělit, už nikdy. James si ani nedovedl představit, že by se kdy se Siriuse pohádal. Že by se měli přestat bavit už napořád. Pochopitelně i oni se uměli pohádat, ale bylo to výjimečné a hlavně netrvalo to ani deset minut a jeden nebo druhý přišel s omluvou. Zkrátka to bez sebe nevydrželi.

Nechal se přitáhnout na jeho hruď. Vytáhl ruce z kapes a obejmul ho. „Já ale neviděl nic jiného, než kým jsi i teď. Co je po příjmení? Siriusi, ty víš, že příjmení tě neurčuje, nikoho z nás. Už tehdy jsi byl takový a jestli jsem to podpořil nebo ne? Těžko říct… ale vážím si toho, že si to myslíš. Já v tobě hlavně viděl kamaráda, kterého se chci držet. Někoho, s kým si budu moci promluvit a navážu to přátelství, o kterém hovořil můj táta.“ Přiznal zcela otevřeně. „Ty jsi důvod, že jsi tím, kým jsi. Já jsem jen rád, že sis to uvědomil,“ stiskl ho trochu pevněji a na chvilku zavřel oči. „Ty jsi můj nejlepší přítel, bratr a spřízněná duše. Siriusi, slib mi jedno…“ odmlčel se a pomalu odtáhl. Ruce mu položil na ramena a zadíval se mu do očí. „Slib, že to takhle zůstane. Ty a já… kamarádi, ať se stane cokoliv.“ Zbláznil by se. Doopravdy by se zbláznil, kdyby měl o Siriuse přijít. Chtěl přísahu i když o jeho věrnosti nikdy nepochyboval.

Jen se pak na Siriuse usmál a ještě jednou ho obejmul. Pokud budou spolu, nic je nezastaví. Není nic, co by nepřekonali. Pomalu se od sebe odtáhli. James ho ještě poplácal po rameni, než se vzdálil na několik kroků a zhluboka se nadechl. „No, myslím, že jsme si slíbili další tajné chodby,“ nadhodil to, o čem se bavili už ráno. James nechtěl, aby se Sirius vracel do jídelny a znovu viděl bratra. Chtěl ho udržet v té náladě, v jaké byl teď. Vytáhl z kapsy čistý kus pergamenu a spiklenecky se na přítele podíval. Vytáhl hůlku a pergamen rozložil. „Je potřeba doplnit prázdná místa a zdokonalit to, co už je v celém plánku zaneseno. Připraven?“ pousmál se, než poklepal hůlkou na pergamen a hrdě pronesl „Slavnostně přísahám, že jsem připraven ke každé špatnosti…“

Bol to jeden z tých dní, kedy sa mal tváriť Sirius ako ten najlepší syn svojich rodičov. Nikto sa ho nepýtal na to, či má nejaké plány alebo nie. Nikto sa ho nepýtal na to, či sa na to cíti alebo nie. Na miesto toho si jedného dňa našiel na svojej posteli čierny oblek, ktorý ako inak vyzeral nesmierne elegantne pričom sa pri ňom nachádzal jeden obyčajný odkaz, ktorý naznačoval to, že nemá na výber. Bol to jeden z tých dní, kedy sa mal s rodinou objaviť na večierku. Predsa len jeho rodina aj napriek tomu, že on neprikladal tomu žiadnu vážnosť bola jednou z tých veľavážených, významných, ktoré boli pozvané na večierok. Samozrejme v momente, kedy vyšiel z tmavého koča v spoločnosti svojich rodičov s ktorými neprehovoril ani len jedno jediné slovo, vyzeral elegantne. Tmavé nohavice, topánky ktoré dokázali odrážať každý jeden náznak svetla a samozrejme biela košeľa spojená s čiernym motýlikom. Nemal rád kravaty, nemal rád keď sa musel zapínať na posledné gombíky, kedy len s ťažkosťami lapal po dychu. Cítil sa ako vo vlastnom väzení z ktorého nemá žiadnu možnosť uniknúť.

S priamym pohľadom, ktorý nenaznačoval nič no aj napriek tomu nebol rovnako chladným ako pohľad jeho otca alebo matky vošiel do obrovskej miestnosti kde sa už dávno nachádzalo mnoho ľudí. Predsa len, čo by to bolo za správanie ak by sa ich rodina objavila na večierku ako prvý hostia? Museli si predsa len vychutnať ten pocit, kedy vkráčajú do vnútra a pohľady sa upierajú priamo na nich. Sirius si dal ruku do vrecka, aj napriek tomu, že by to možno nemal podľa pravidiel etikety a rozhodol sa venovať sa hosťom na miesto toho aby sa venoval svojej rodiny.

„ dobrý deň madam..“ povedal tichým hlasom Sirius pričom pristúpil k dáme, ktorá bola oblečená v dlhých tmavočervených šatách. Pozrel sa jej do očí aj napriek tomu, že nepoznal dobre jej meno snažil sa byť galantným spoločníkom. No kto by si zapamätal meno každého jedného člena nejakého rodu? On určite nie. Prechádzal pohľadom po miestnosti pričom hľadal niekoho alebo niečo, čo by ho mohlo zachrániť. V momente, kedy si uvedomil, že nie je jediným študentom zo školy a pred ním sa mu naskytá pohľad na dievča, ktoré pochádzalo zo slizolinu rozhodol sa využiť túto možnosť. Predsa len mohla by to byť jediná možnosť tohto večera. Pomalým krokom, kedy jednu nohu dával pred druhú s malým úsmevom a samozrejme vždy elegantne upravenými vlasmi prešiel k dáme. Vyzerala fantasticky o tom samozrejme nebolo pochýb.
„ bolo by mi cťou požiadať vás o prvý tanec. Určite by mi to urobilo radosť..“ ruku vystrel dopredu pričom dúfal, že neodmietne. Aj napriek tomu, že by tu stále mohla byť možnosť, že sa na neho bude pozerať ako na niekoho, kto si nezaslúži možnosť byť na večierku, kde bola takmer celá elita slizolinčanov. Dúfal len, že niekto ako ona, niekto kto vyzeral už od prvého pohľadu milosrdce sa na neho nebude pozerať z jedného schodíka vyššie.

Bol to jeden z tých večerov, keď sa snobské rodiny čistokrvných čarodejníkov zišli, aby spoločne oslávili či už nejakú banálnu udalosť, z ktorej museli spraviť veľkú pompézu, nech ukážu ostatným že na to majú, alebo oslavovali skutočne niečo veľkolepé. Občas mala pocit, že je úplne jedno, čomu sú tie oslavy zasvätené, aj tak tam ide stále o to isto dokola: ukazovať sa. Vyťahovať, kto je lepší, bohatší, kto má vyššie svoj nos. Muži obchádzali mladé dámy ako predátori, ktoré sa ich snažili nahnať do svojej siete lichôtok. A keď sa nebodaj nejaká dievčina chytila, už prišla ponuka na sobáš. Bolo to smiešne, zároveň pre tak čistú dušu ako je Vera nechutné. Necítila sa v tejto spoločnosti nikdy príjemne. Usmievala sa núteným spôsobom a usmievala sa tak väčšina. Zoči voči lichôtky, úsmevy, ale za chrbtom len ohováračky a intrigy. Svet, do ktorého sa narodila, ale nenechala sa lapiť. Aj keď vyzerá ako ľahká korisť. Nebola. Uvažovala nad tým, ako dlho tu bude musieť ostať, veď hlavu mala plnú inými myšlienkami. Myslela skôr na niečo zábavnejšie. Aj keď knihy, hudba a umenie sa môže zdať pre niekoho skôr nuda ako zábava, ona sa tomu rada venovala. Milovala umenie a hudbu. Našťastie dnes večer nepadla za obeť klavíra a núteného hrania pre ostatných hostí. Dnes hrala na tom krásnom nástroji iná dievčina, ktorú tam posadili rodičia, aby sa tak vyťahovali jej talentom. Alebo skôr antitalentom? Videla na jej tvári, s akou nechuťou, odporom stláča všetky tie klávesy. Najradšej by ich rozbila a tie tóny i keď nezneli falošne, citlivým ušiam krásne odzrkadlili to, čo si to úbohé dievča o tom všetkom myslí. Ľutovala ju, ale nedávala to nijak najavo. Musí sa správať slušne, nežne. Tak ako vždy. V duchu si len vzdychla a zapichla svoj pohľad kamsi pred seba. Veď ak s niekym nadviaže očný kontakt, čo i len na sekundu, dotyčná osoba si bude myslieť, že má záujem o jeho spoločnosť. Nemala. Tešila sa tomu, že mohla postávať pri jednom obraze, ktorý občas nenápadne pozorovala. V rukách držala tenký pohár na vysokej stopke. Mala v ňom ružové víno. Nie silné, veď je to len ružové víno pre dámy, ale i tak príjemne chutné a sladké.
Už-už si naivne myslela, že tento večer prežije bez spoločnosti nejakého mladého muža, i keď to bolo takmer nemožné, lebo stále sa k nej ktosi prihovoril aspoň na pár slov, keď si v tom všimla, že niekto mieri k nej. Priamo k nej. Cielene. Nie preto, lebo sa nudil. Ale preto, lebo si ju všimol. Vedela o koho ide a mala z jeho prítomnosti zmiešané pocity. Sirius Black. Jediný Black, ktorý vyčnieva zo slávnej a obávanej rodiny Blackovcov. Jediný, ktorý sa dostal na škole do fakulty Chrabromilu a priatelí sa aj so študentmi z muklovských rodín. Zároveň to bol človek, o ktorom počula mnohé. Má údajne rád pekné dievčatá. Obháňa ich a flirtuje s nimi. Netušila, či bude príjemnou alebo otravnou spoločnosťou, keď že s ním trávila skutočne len minimum času a stretávali sa len vo veľmi výnimočných prípadoch. Na druhej strane... Bol zo všetkých prítomných čarodejníkov jediný o ktorom vedela: nebude sa hrať na niekoho, kým nie je. To jej dodávalo akúsi istotu. Nadviazala s ním očný kontakt a dovolila svojim perám, aby ukázali menší, ale skutočný úsmev. Nebodaj ho rada vidí? Počkala, až kým príde úplne k nej, až potom prehovorila s tým svojim tichším, jemným hláskom.
- Som rada že ťa tu vidím Sirius. Je to príjemné oživenie tohto večierka. Bude mi cťou zatancovať si s tebou. Aj keď som už svoj prvý tanec venovala ministrovi mágie - povedala s mierne pobaveným hlasom. Nechcela sa pred ním vyťahovať tým, že na prvý tanec bola pozvaná samotným ministrom mágie. Povedala mu to len informačne. Jeho ruku ochotne prijala a nechala sa ním odviesť na tanečný parket. Hrala im do tanca tá dievčina pri klavíri a samozrejme ju sprevádzala živá hudba. Položila jednu svoju ruku na jeho rameno a druhú vsunula do jeho ruky. Vera mala tak jemné spôsoby, až mal človek pocit, že je motýľom zo sna. Že ju človek vidí, ale necíti; až na ten nenápadne sladký parfém, ktorý má. Pozrela mu do očí. V tých svojich nemala žiadnu namyslenosť, len číru úprimnosť. Nikdy by si nedovolila na nikoho povýšené správanie a ľudia ktorý ju skutočne poznajú to o nej vedia. Vlastne to vie každý, kto sa na ňu pozrie. Má držanie tela a správanie ako čistokrvná čarodejnícka dáma. Ale ten pohľad, ten úsmev ktorý nosí vypovedá o tom, že napriek všetkému je rovnako úctivá ku všetkým. Od ministra mágie až po obyčajného domáceho škriatka.

Bolo to ako keby v jednom okamihu pred sebou videl iba ju. Nikoho iného, nikto iný pre neho neexistoval komu by venoval svoju pozornosť. V tomto ohľade bol Sirius taktný a v okamihu, kedy sa stretával s pohľadom jedného človeka nemienil ustúpiť a venovať pohľad niekomu inému. Stál vzpriamene, človek v jednom okamihu nedokázal na ňom vidieť ani jednu, jedinú chybičku. Dokonca aj každý jeden vlások na hlave mal vlastné miesto a nemohol si nájsť nejaké iné miesto. Pretože by to v tom momente už vzbudilo iný dojem, aký si on sám od seba vyžadoval.
V momente, kedy mu začala tykať bol za to rád. No dúfal, že svojim gestom jej dal jasne najavo, že prejavuje rešpekt, čo bolo v dnešnej dobe u niektorých mužov chybou. Predsa len videl ako sa niekto správal k ženám a to sa mu nepáčilo. Aj napriek tomu, že mnoho mužov si myslelo, že to je v poriadku správať sa k ženám ako k majetku on by to nedokázal. Aj napriek tomu, že k svojej rodine už nepociťoval nič niečo ho predsa len museli naučiť a to je to, ako sa správať.

„ určite to bola pre neho pocta alebo nie? Predsa len počul som, že si veľmi dobrou tanečníčkou.“ Pousmial sa Sirius pričom si to takmer okamžite namieril do stredu parketu. Započúval sa do hudby, ktorá sa niesla celou miestnosťou. Vedel, že aspoň niečo na týchto večierkoch sa dalo vydržať. Tie príjemné tony hudby, ktoré vychádzali z klavíra dokázali zapôsobiť aj na niekoho ako bol práve on. Ale Sirius vedel oceniť hudbu aj napriek tomu, že sa do nej nerozumel tak ako mnoho dalších ľudí.
„ mám pocit, že tento večierok sa vydaril aj napriek tomu, že som nemal možnosť vidieť otvorenie. Ale dá sa povedať rodine nie? Musel by som prísť vlastným kočom a nemyslieť na to, ako by to vyzeralo.“
Povedal pričom sa na jeho tvári objavil úsmev. Tak žiarivý, že možno ak by sa nachádzali v tmavej miestnosti určite by jeho dokonalé zuby dokázali ožiariť aj ten najtemnejší roh v ktorom by sa nachádzala temnota. Na niekoľko vecí si potrpel, aj napriek tomu, že vedel, že príde moment kedy sa jeho tvár a telo zmenia na samotný prah v tejto chvíli si chcel udržať ten najlepší výzor. Nechcel aby sa na neho spomínalo ako na niekoho, kto sa nevie slušne obliecť, učesať neposedné vlasy a upraviť si tvár. V tomto sa niekedy zdalo, že je Sirius samotným puntičkárom.
Pritiahol si ju elegantne k sebe a ruku jej položil na pás. Samozrejme v tejto chvíli si nedovolil siahnúť niekde nižšie aj napriek tomu, že by to možno mnoho ľudí očakávalo. Správal sa presne tak ako to bolo od neho očakávané. Ako elegantný mladý muž, ktorý má vedľa seba krásnu spoločnosť. Za ktorú bol veľmi rád.

„ myslel som si, že ma odmietneš a na miesto toho počkáš na niekoho možno vhodnejšieho ako som ja sám..“ možno sa niekde vo vnútri obával toho, či jej to nevadí. Byť v spoločnosti niekoho na koho sa ľudia pozerajú ako na sklamanie rodu.
„ mrzí ma jedna jediná vec. Že sme nemali možnosť sa bližšie zoznámiť na škole. Každý z nás je v kruhu určitých ľudí..“ povedal tichým slovom no aj napriek tomu vedel, že ho dokáže počuť zreteľne. Nechcel predsa aby si ľudia okolo nich presne predstavovali alebo počuli to o čom sa bavia aj napriek tomu, že to doposiaľ bol len neviazaný rozhovor.
„ minister mágie. Ako na teba vplýval? Niekto ho popisuje ako muža, ktorý je tvrdým a nemilosrdným. Niekto zasa iným spôsobom. Neverím žiadnym rečiam no aj tak ma zaujíma ako na teba vplýval. Samozrejme mám pocit, že to človek vie odhadnúť už len z toho, ako si drží dámu. Či to je silno pri tele bez toho aby sa mohla slobodne pohnúť na hocijakú stranu alebo tak jemne, že by si niekto myslel, že spoločne ani len netancujú a drží si od dámy odstup.“ Povedal Sirius svoju úvahu, čo samozrejme nemusela byť vôbec pravdivá. On v tejto chvíli Veru držal primerane. Bol mužom, ktorý chcel v tanci viesť no nebol ten, kto by jej nedovolil nadýchnuť sa. Držal si ju blízko pri sebe no stále medzi nimi bol priestor, osobný priestor ktorý nechcel narušiť.

Tancovali zo strany na stranu. Bol to spoločenský tanec typu valčík, ale momentálne z toho predvádzali len tie najzákladnejšie prvky. On ju držal vo svojej náruči, ona sa ním nechala viesť. Bola skutočne skvelou tanečnou partnerkou. Bolo to vďaka jej dobrému hudobnému sluchu, tomu rytmickému citu. Jeho slová ju tešili. Priam jej lichotili, i keď sa takého napočúva za taký jeden večierok až-až. No od Siriusa to poňala úplne ináč. Myslel to vážne. Všetko čo povedal, robil myslel vážne. Poznala ho síce len z počutia, ale ak je niekto medzi Blackovími čierna ovca, je to len kvôli tomu, že sa na nič nehrá. Je to len vďaka jeho otvorenému, dobrému srdcu. Každý vie, čo je tá rodina zač. Vera ich neodcudzovala. Každá rodina má svoje silné a slabé stránky. Svoju výchovu, svoje pravidlá. Preto sú všetci tak jedinečný a svojim spôsobom zaujímaví. Sirius si mohol všimnúť, že ona jeho prítomnosť vnímala. Počúvala jeho slová a vnímala jeho spoločnosť. Nebolo to typu: jedným uchom dnu, druhým von. Netvárila sa kyslo, nebodaj nezaujato. Nebola ako väčšina ľudí v tejto miestnosti. Siriusom takmer každý opovrhoval, ale bol pozývaný, lebo nech je aký je, patrí do rodiny Blackovcov a vyzeralo by to trápne, keby nefiguroval na zozname hostí.
- Prečo by som mala čakať na niekoho vhodnejšieho? Kto určuje osoby, ktoré sú alebo nie sú pre mňa vhodné? Nemyslím si, že by som tebou mala opovrhovať len preto, lebo si osobnosť a držíš sa toho. Mne neprislúcha ľudí súdiť. Nikdy som nemala potrebu robiť rozdieli medzi čarodejníkmi alebo... nečarodejníkmi. Vážim si tvoju rodinu a každého člena v nej. Vážim si aj teba. Nespravil si nič, čím by si si u mňa vyslúžil pravý opak - odpovedala mu tichším hlasom, aby ju počul len on sám. Aj keď hrala hudba, niektorý v spoločnosti mali dokonalý sluch. Dokázali počuť aj šepot vo veľkom hurhaji. Boli to vyškolený klebetníci, ktorý si na takýchto akciách zbierali tajomstvá, pikošky, aby ich potom predávali ďalej, aby si z nich vytvárali svoje siete intríg. - Niekedy mám pocit, že aj keď som v kruhu určitých ľudí, tak k nim vôbec nepatrím. Občas mi ich spoločnosť príde len naučená. Zvyknutá zo života mimo školy. Očakáva sa odo mňa, že na týchto spoločenských akciách budem vyhľadávať spoločnosť tvojej rodiny, alebo spoločnosť rodiny Malfoyovcov, Lestrange-ov, či inej rodiny a možno preto sa odo mňa očakáva, že sa s nimi budem kamarátiť aj v škole. Ale prezradím ti Sirius, že v týchto kruhoch o žiadne kamarátstvo nejde. Nevidím tam to puto, ktoré vidím medzi tebou a tvojimi priateľmi. Nepoznám ich síce, ale vidím ako sa voči sebe správate. Vidím ako sa správate voči iným. Mať tak vašu odvahu... Mať tak voju odvahu a vyliezť z tej ulity... - vzdychla takmer zasnene, túžobne. Ani sama netušila, prečo mu to povedala. Možno i preto, lebo ho svojim spôsobom obdivovala. Vzhliadala k nemu ako k vzoru.
- Odpusť. Som sentimentálna a nevychovaná - ospravedlnila sa mu, veď dáma nemá čo hovoriť o svojim pocitoch, túžbach a myšlienkach. Má byť konzervatívna, múdra, zhovorčivá to áno, ale sú isté témy, o ktorých nemá rozprávať. A tieto osobné veci boli úplným tabu.
Stiahla svoju ruku z jeho ramena, ale len preto, aby mu nežným spôsobom zastrčila pramienok neposlušných vlasov späť na svoje miesto. Vera si vždy všímala detailov a vždy sa starala o to, aby ľudia, vrátane jej samotnej, vyzerali upravene. Dokonca ani teraz nemohla dovoliť, aby dokonalo vyzerajúci Sirius mal neposlušný pramienok. Popri tom mu venovala jeden priateľský úsmev.
- Minister mágie je príjemný tanečný spoločník. Ale viac ti o ňom nepoviem. Držím sa kréda: ak o niekom nevieš povedať nič pekné, radšej mlč - povedala s mierne pobaveným hlasom, pri čom ho obdarila ospravedlňujúcom pohľadom. A skutočne. Ak chce niekto najnovšie pikošky, u Very rozhodne nepochodil.

„ myslím si, že to je voľba každého človeka. Nie je to odvaha..“ povedal Sirius po tom ako si vypočul jej slová, ktoré boli také ticha, že ledva dopočul celé vety. No aj napriek tomu nemal v pláne hovoriť nič iné. Odvaha, je to silné slovo, ktoré pre niekoho môže znamenať len výhovorku k tomu aby to neurobil.
„ premýšľal som nad tým aký by bol môj osud ak by som sa nechal ovládať niekým z rodiny alebo zo spoločnosti. Možno ak príde ten správny čas a ty to budeš vidieť rovnako, možno sa rozhodneš vyliezť z tej ulity. No doposiaľ ti nič nepomôže. Mohol by som ti hovoriť hodiny o tom aby si to urobila, čo by ťa čakalo no ak na to človek nie je pripravený, nedokáže to pred sebou vidieť tak jasno..“ povedal Sirius po tom ako sa nadýchol z plných pľúc.
„ mohol by som hodiny hovoriť o tom ako som sa cítil kedy som nad tým premýšľal a ako som sa cítil po tom ako som v hlave stanovil presné riešenie. Zvláštne aj napriek tomu, že som v inej koľaji nevidím to rovnako.. niekedy mám pocit, že ľudia chcú aby sme sa správali presne tak ako to v tej koľaji má vyzerať. No kto určil ten pohľad na ne? Nebolo by nakoniec jednoduchšie ak by neexistovali?..“ nepochyboval o tom, že ak by sa nachádzal v inej koľaji, že by si aj tak našiel cestu k svojim priateľom. Nikdy mu nezáležalo na tom kde sa nachádza, výnimka Slizolinu to bolo kvôli jeho predkom. No nevadilo by mu nachádzať sa aj v inej koľaji. V každej jednej videl určitý potenciál, čaro, ktoré skrývalo.
No v momente, kedy urobila to nevinné gesto, kedy svojou rukou upravila jeho vlasy musel sa na malý moment zaraziť a následne sa odtiahnuť.

„ ospravedlňujem sa ale nie som zvyknutý na to, aby sa ma niekto dotýkal.“ Povedal pričom on sám si s rukou uhladil pravú stranu kde sa pred malou chvíľkou dotkla ona sama a snažil sa jemne no taktne naznačiť, že mu to spôsobuje mierne zimomriavky.
„ nemyslím to zle. Len sú určité miesta kde sa nedovolím človeku, ktorého nepoznám, dotknúť. Je to v mojej osobnosti, je to moja chyba ospravedlňujem sa.“ Povedal pričom sa na jeho tvári opätovne nachádzal úsmev. Nechcel aby si myslela, že urobila nejakú chybu. Nechcel dokonca aby to vyzeralo vulgárne no vedel, že vyzerá presne tak ako chce. Možno v okamihu, kedy by sa pokúsila napraviť mu motýlika, ktorý nebol dokonalo utiahnutý alebo prípadne kravatu, ktorú nosil v škole určite by sa odtiahol. Znamenalo to pre neho veľa. Predsa len utiahnutá kravata na jeho krku znamenala obojok, ktorý ho takmer okamžite škrtil. Nechcel byť ničím viazaný ani nikým. Bolo to niečo, čo ho od ľudí možno odlišovalo.

„ nájsť priateľstvo aké mám medzi Jamesom alebo Remusom alebo dokonca Petrom je veľmi ťažké. Také priateľstvo, kedy nemáš ani len ten najmenší dôvod o nich pochybovať, kedy sa snažíš im pomôcť aj na úkor vlastných síl. Viem len jedno..“
Ruku opätovne položil na jej pás pričom sa jej zadíval priamo do očí.
„ v momente, kedy by James potreboval moju pomoc nemusel by o nej ani len hovoriť pretože by som to vedel. Nachádzal by som sa po jeho pravici v dobrom aj zlom. Dokázal by som pre neho položiť aj život..“ nevedel či jeho myšlienku pochopí alebo nie. Mnoho ľudí ju predsa len nechápalo a myslelo si, že je to len hlúpa veta, ktorá nemá žiadne vnútro. Je mnoho ľudí, ktorý by nechali aj človeka o ktorom si myslia, že sú to priatelia zlyhať alebo priamo zhynúť.

- Odpusť prosím. Bola som netaktná. Občas zabúdam, že si mám pýtať povolenie, lebo nie každý má rád, ak sa ho dotýkajú. Ja sama neznesiem dotyk cudzích ľudí na svojom tele. Výnimkou sú tance a spoločné prechádzky. Ale... snáď chápeš ako to myslím - pozrela naňho ospravedlňujúco. Vie že to Sirius nemyslel v zlom, ale ona i tak pocítila hanbu. Pocit trápnosti, veď spravila niečo, čo sa mu nepáčilo. Nemohla to vedieť, odkiaľ by aj mohla? Iný muži ledva čakajú, kedy sa ich tváre a tela dotkne žena s tak nežnými a nevinným spôsobmi, ako to robievala ona, ale občas sú taký, ktorý sa dotykov priam štítia. Najradšej by od neho ušla. Zaliezla niekam do kúta. Do takého, v ktorom ju nik nevidí, aby tam prečkala ten pocit hanbi, ktorý sa jej zmocnil. Bolo to nepatrne vidieť na jej tvári. Sklopila dokonca svoj zrak. Odtrhla ho z jeho očí, ktoré mal také krásne. Očarujúce. Už chápe, akým spôsobom získava ženy. Je šarmantný so skvelou povahou. Ale ani tak necíti, že by bola lovená zver v jeho náruči. Necítila, že by ich k sebe čosi priťahovalo. Nebolo to nič, len vzájomná úcta a otvorenosť, lebo boli iný ako ostatný na tom večierku. Aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá. Aj Vera mala v sebe odvahu. Akurát len... nedokázala ju preukázať. Nie v tomto svete. Ale vo svete nečarodejníkov sa cítila omnoho sebaistejšie. Mala tam i viac kamarátov. Skutočných kamarátov. Lenže si ten svet, ten život musela veľmi chrániť pred zrakmi ostatných. Musela ten život chrániť spolu so svojou rodinu.
- Vaše priateľstvo je vzácne. Veľmi vzácne. Chráňte si ho až do posledného dychu. Lebo človek aj keď má tú svoju pokrvnú rodinu, nie vždy sa môže na nich spoľahnúť. Nechcem tým hanobiť meno tvojej rodiny, ale ako sa na teba pozerám, ako tak počúvam tvoje slová, James, Remus... Všetci tvoji priatelia sú ti viac rodinu ako Regulus, Narcissa či Andromeda. Ja som síce jedináčik a netuším, aké to je mať súrodencov, ale mám veľké šťastie na dobrých rodičov. Sú ku mne síce prísny, ale ktorý rodič by nebol, ak má jediné dieťa a ešte k tomu dcéru? - pousmiala sa naňho. Snažila sa zabudnúť na tú trápnu, nepríjemnú situáciu, ktorá medzi nimi vznikla. Len dúfa, že to nevytvorí napätie, bariéru, ktorá ich rozdelí. Konečne má pocit, že sa môže s niekym otvorene porozprávať. Bola by škoda, keby tie pekné chvíle pominuli kvôli jednému nedorozumeniu. Neskôr by ju to veľmi trápilo a určite by si hľadala spôsob, ako sa mu ospravedlniť, ako to všetko napraviť.
Nedokázala si počas tanca nevšimnúť, ako na nich ľudia pozerajú. Videla ich kútikom svojich očí. Videla ich keď sa otáčali do rytmu hudbu na parkete. Mnoho pohŕdavých pohľadov, mnoho nevypovedaných myšlienok. A medzi nimi...? Medzi nimi Siriusova matka, ktorá svojho syna priam prepaľovala očami. Bolo to nepríjemné dokonca aj pre samotnú Veru, ktorá to všetko cítila a vnímala. Jej rodičia neboli v spoločenskej miestnosti, ale určite sa k nim už dostala správa o tom, s kým ich jediná dcéra tancuje. Nevadí. Budú na ňu hrdý lebo vedia, že sa zachovala správne.
- Nepôjdeme prosím na vzduch? - šepla mu tú otázku prosebne takmer do ucha. Už nedokázala zniesť pohľady tých ľudí. Je pravda, že by si z nich nemala nič robiť, nemala by si ich všímať, lebo môže pôsobiť precitlivelo, ale na druhej stranu ju dráždila aj tá hudba. Tóny klavíra síce zneli nádherne, ale stále v nich cítila tú nechuť a nedokázala sa na tanec poriadne sústrediť. Nedokázala si tú hudbu vychutnať tak, akoby si ju vychutnala, keby to dievča hralo zo srdca, z lásky k tomu hudobnému nástroju.

„ nikdy nie je jednoduché nájsť priateľstvo..“ to boli posledné slová pred tým ako sa rozhodol ju počúvnuť a následne ukázal na dvere, ktoré viedli do záhrad. Ponúkol jej svoje rameno pričom odhodlaným krokom, ktorý nebol ani pomalým ani rýchlym kráčal k dverám bez toho aby niekomu venoval čo i len jeden jediný pohľad. Sirius nebol zlou spoločnosťou ba naopak. Stále mnoho žien a dievčat sa pohľadom bili o to aby im venoval svoju pozornosť a priazeň. No možno to bol ten problém, je pre neho potom ľahké získať takého človeka, ktorý sa dokáže pred ním otvoriť takmer okamžite bez toho aby o to čo i len stál. Také typy žien alebo celkovo ľudí nemal veľmi v obľube aj napriek tomu, že to nedal nikdy najavo.
„ myslím si, že čerstvý vzduch nám iba prospeje..“ povedal hlasnejšie ako keby sa chcel uistiť, že ho počuje čo najviac ľudí. Predsa len im venovali svoju pozornosť, svoje pohľady aj napriek tomu, že sa mohli rozprávať o oveľa zaujímavejších veciach ako bola dvojica mladých ľudí, ktorí nikomu neubližovali. V momente, kedy pocítil čerstvý vánok na pokožke na moment spomalil a vychutnal si ten pocit. Bolo to ako keby v tejto chvíli mal možnosť pocítiť takzvanú slobodu. Len s úsmevom kráčal vpred pričom dúfal, že to nebola len zámienka ako sa ho čo najrýchlejšie striasť.

„ som rád, že si sa napokon rozhodla vyjsť von. Tieto večierky, kedy sa naša rodina tvári ako jedna z tých dokonalých, ktorej nič nechýba ma pomaly ale s istotou zabíjajú. Niekedy mám pocit, že to zo mňa dokáže vysať aj tú poslednú štipku energie.“ Zasmial sa Sirius a prešiel niekoľko krokov pred. Pred ním sa nachádzala cestička bol si dokonca istý aj tým, že na konci záhrady sa nachádzalo trávnaté bludisko, ktoré malo byť osvetlené zapálenými fakľami. Bolo to kúzelné miesto, ktoré v sebe skrývalo kúsok mágie.
„ myslím si, že rovnaké priateľstvá sa nachádzajú aj vo svete muklov. Tiež sa tam nachádzajú ľudia, ktorí si myslia, že meno je všetko a peniaze dokážu hýbať celým ich životom. No taktiež sa nájdu ľudia, ktorí sú bohatí iným spôsobom. Bohatí láskou, vďačnosťou, empatiou, skromnosťou. Nemám pravdu? Nemyslíš si to isté?..“ povedal pričom jej ukázal pred seba v nádeji, že sa v jeho spoločnosti na malý moment prejde. Bolo jasné, že skôr alebo neskôr sa budú musieť vrátiť na miesto, kde ich budú ich rodiny očakávať no v tejto chvíli nemal v pláne sa tam vracať. Dokonca v myšlienkach zvažoval aj ten nápad s tým, že by si mohol zobrať koč a vrátiť sa domov.
„ niekedy si myslím, že každá jedna koľaj má svoje predpoklady. No našiel som aj v samotnom slizoline osoby, ktoré z neho vyčnievajú.“ Na jeho tvári sa objavil malý úsmev.

Sloboda. Presne to pocítila, keď sa chladný, večerný vzduch dotkol jej odhalenej pokožky. Naskočila jej pri tom husia koža. Nebolo to kvôli chladu. Teda... bolo, ale len z časti. Keď vykročili a ona pocítila, ako zmizla spoločenská miestnosť, ako zmizli steny a tváre ľudí, bolo to ako keby divokému, slobodnému zvieraťu otvorili príliš malú, príliš skľučujúcu klietku a dovolili mu slobodne odísť. Bez toho, aby bol niekym štvaný, niekym hnaný, sledovaný. Bola Siriusovi vďačná za to, že čo i len na chvíľu, ale predsa len postáli, aby obaja mohli naplniť svoje pľúca a hlavne dušu tým skvelý pocitom. Ba dokonca cítila, akoby z nej opadli šaty, ktoré ju celý večer sťahovali, dusili. Bol to iba pocit, lebo šaty jej samozrejme ostali na tele. Neznášala ich. Priam nenávidela. Sťahovali ju a nedovolili slobodne dýchať. Dokonca kvôli nim nedokázala poriadne ani myslieť. Bola to pasca nie len pre telo, ale aj pre dušu, ktorá by s radosťou lietala. Neznášala tieto spoločenské akcie. Neznášala nosiť šaty, ani korzet. Vždy v nich mala pocit, že je ako nemotorná, veľká torta, z ktorej si chce každý ukrojiť jeden kúsok, aby ju mohli ochutnať. A tie šperky... Boli síce vkusné, ale boli ťažké. Ťahali ju dole a vytvárali dojem, že je niekym, kým nechce byť. Milovala pekné veci. Milovala krásne šaty, ale musela si ich vybrať ona. Ale tieto vybrala jej matka, aby spravili na ľudí dojem. Napokon s ním vykročila vpred. Tak ako on, i ona mala nenútené tempo. Prechádzali sa pokojným, ľahkým krokom. Napriek tomu mala pocit, že obaja ledva čakajú, kedy ich pohltí ticho záhrad. To tajomno, ktoré v nich sídli v podobe ticha a tmy, ktoré je prerušené iba kalužmi svetla z fakieľ. Čím viac opúšťali budovu, čím viac ju zanechávali za sebou, tým viac sa vytrácali zvuky. Vytrácal sa ľudský smiech, vytrácala sa hudba. A postupne, pekne pomaly boli tie zvuky nahradzované tými večernými. Bolo príjemne teplo a hviezdy na oblohe priam žiarili. Okolo nich, či už v úhľadnej tráve alebo medzi upravenými kríkmi pestrofarebných kvetov schovávali cvrčky. Tie im hrali svoju večernú nótu.
- Čarodejníci si často myslia, že svet nečarodejníkov neponúka nič zaujímavé. Že sú zaostalejší, nevhodný našej pozornosti. Nemám rada, ak sa o nich hovorí ako o niečom podradenom. Sú to rovnaký ľudia ako my. Nemajú síce prútiky a nevidia všetky tie zázraky, lebo im to nedovolíme, ale nie sú ničím inší ako my. Majú medzi sebou dobrých aj zlých. Bohatých i chudobných. Čestných aj falošných. Sú medzi nimi ľudia, ktorý sa povyšujú nad ostatných. Či už kvôli bohatstvu, alebo kvôli tomu, že majú modrú krv. U nich modrá krv znamená, že pochádzajú z urodzenej rodiny. Ale všetci sme si rovný. Všetci dýchame rovnako, všetkým tlčie rovnako srdce v hrudi a všetci tak ako sme sa narodili aj raz zomrieme - odpovedala mu pokojným hlasom. Ani ju neprekvapovalo, že sa Sirius o nečarodejníkoch rozpráva tak pekne. Veď on sám má určite mnoho kamarátov, ktorý z takej rodiny pochádzajú. Dokonca aj Lily, ktorá je určite jeho dobrá priateľka pochádza z takej rodiny. Vera nemôže povedať, že by Lily poznala nejak dobre, ale občas, keď sa nebodaj stretli, tak sa vedeli pekne porozprávať. Tú ryšavú študentku vždy považovala za veľmi milú a výnimočne inteligentnú čarodejnicu. Mala omnoho viac vznešených darov, ako väčšina Slizolinčanov. Spolu so Siriusom vkročili na chodník, ktorý bol vykladaný z malého, záhradného štrku. Zrejme to nebol ich cieľ, ale dostali sa naň podvedome. Tá cesta ich viedla k nádhernej aleji z popínavých ruží. Tie ako tunel vytvárali akýsi priechod, ktorý pripomínal priechod do iného, čarovného sveta. Vera tie cestičky a zázraky záhrad poznala veľmi dobre. Veď i oni majú doma podobnú záhradu.
- Fakulty nás nemajú učiť rozvíjať naše zlé vlastnosti. Majú nás naučiť spoznať samých seba a rozvíjať náš potenciál. Ak si niekto našiel svoje miesto v Chrabromile, ešte nemusí znamenať, že je priateľský, chrabrí a odvážny. A ani v Slizoline nie sú všetci povýšený a arogantný. Ja sama netuším, prečo som bola priradená do Slizolinu. Ale verím, že to mal nejaký cieľ, nejaký zmysel. Hoc som ho ešte nenašla, ale všetko sa pre niečo deje. Nie? - pootočila naňho hlavou, pri čom sa trocha pousmiala.

„ myslím si, že aj mukel dokáže byť dobrým človekom. To, že niekto dokáže čarovať ešte neznamená, že sa mu do vienka dala aj moc. Predsa len ten najväčší čarodejník o sebe netvrdí, že je najlepším. Pretože má dostatok pokory a skromnosti, ktorá sa v ľuďoch objaví alebo nie..“ Sirius mal možnosť pozrieť sa na hviezdy, ktoré sa nachádzali na oblohe. V momente, kedy sa Sirius pozrie na oblohu, takmer vždy si spomenie na brata. Toho brata s ktorým niekedy mal silné puto, ktoré sa časom začalo pod vplyvom určitých ľudí a skutkov a rozličných názorov pretrhávať.
„ vedela si o tom, že v našej rodine mnoho ľudí je pomenovaných práve po hviezdach? Ako keby niekto ako ja, človek, ktorý je narodený do rodiny bez toho aby to vôbec chcel nemal nikdy vyhasnúť. Ale aj tak to je milá vec, nemyslíš?“ stále sa pozeral na hviezdy, ktoré sa nachádzali na pomerne čistej oblohe. Nenachádzal sa tam ani len jeden mráčik, ktorý by to všetko pokazil.
„ máš pravdu. Remus mi mnohokrát hovoril o živote muklov. Miestami mi to prišlo dokonca fascinujúce aj napriek tomu, že si neviem predstaviť žiť život tam kde oni. Nie je to nenávisť to nie, to určite k ním necítim.“ Ako by aj mohol? Ved v jeho okolí sa nachádzalo toľko dobrých ľudí, ktorí neboli z čistokrvných línií rodín a jemu to vôbec neprekážalo.

„ aj napriek tomu, že mám rozdielne názory ako moja rodina bol som tak vychovávaný až príliš dlho na to aby som mohol myslieť podobným štýlom. Ale myšlienka, že sa práve v tejto chvíli na oblohu pozerá niekto, kto je rovnakým ako ja s rovnakými myšlienkami len bez mágie je pekný. Nemyslíš?..“ pousmial sa Sirius. Možno ak by to povedal v inej spoločnosti pozreli by sa na neho ako na blázna, ktorý nevie o hovorí.
„ takže mi chceš povedať, že aj tam to je podobným štýlom.? Myslím modrou krvou. Ako keby človek, ktorý získal narodením meno mal byť obdivovaný za to, že sa do takej rodiny narodil. Nie je to zvláštne? Prečo sa na ľudí nepozerá rovnako a nepozerá sa na skutky, ktoré sa rozhodli vykonať počas života?..“ povedal Sirius pričom len mierne nadvihol plecami a následne pokračoval v prechádzke.
„ nemala by si chuť sa prejsť bludiskom? Nemusíš sa báť v mojej prítomnosti ti nedovolím stratiť sa..“ naklonil hlavu doprava pričom jej ponúkol svoju ruku a následne ukázal na bludisko, ktoré sa nachádzalo pred nimi. Mohlo to byť detinské no on mal presnú myšlienku, ktorú by chcel k bludisku prirovnať.
„ čo ak by sme bludisko brali ako život. Na začiatku sme rovnakí. Každý jeden človek je rovnaký. Bez ohľadu na to ako vyzerá alebo čo dokáže. Stojí na rovnakom mieste, kde začína štart..“ Sirius sa na moment zastavil a následne dopovedal myšlienku, ktorú mal už nejaký ten čas na jazyku.
„a práve rozhodnutia, ktoré urobíme v bludisku nás ostanú do slepej uličky, k záhube kedy sa rozhodneme nepokračovať v ceste a nebudeme riskovať menšie sklamanie z toho, že to môže trvať aj nejaký ten čas, kedy sa dostaneme do cieľa. A cieľ? Cieľ je stvorený pre každého jedného človeka..“