Rodolphus Lestrange

" ďalší večierok, matka? " pozrel s Rodolphus na šaty, ktoré mala na sebe. Krásne, červené vo farieb čerstvej krvi, ktorá by jej mohla stekať po dlaniach. Posledné dni sa spoločne nerozprávali. predošlé roky dokázali vymeniť niekoľko zdvorilostných slov no teraz to bolo iné. Ako keby niečo urobil o čom nemal ani len to najmenšie tušenie. Bol medzi nimi chladný vzťah, možno rovnaký ako sa správa takmer ku každému človeku v jeho okolí. Aspoň niečo ho matka naučila.
" stále sa so mnou nedokážeš pozhovárať však? povedal som ti, že to nepripadá do úvahy no ak na tom stále trváš a máš v pláne naše rody nejakým spôsobom spojiť len kvôli tomu, že sa bojíš o to, aby sa niečo nezmenilo. Nech je po tvojom. Predsa len tak isto si dopadla aj ty však? manželstvo bez lásky, kedy sa na seba nedokážete ani len pozrieť."
matka mu nevyčítala nič no on to vedel. Videl to v každom pohľade, ktorý si venovali. No tiež vedel, že on to bude mať v manželstve rovnako. Nemal v pláne nájsť niekoho, koho by dokázal milovať. Nepotreboval to k svojmu životu. Potreboval len pevné zázemie, ktoré si musí vybudovať on sám.
" nechaj ma ti robiť dobrovod. Matka."
Netrvalo dlho a Rodolphus stál pred matkou v elegantnom obleku tmavomodrej farby pričom nečakal ani na povolenie robiť jej doprovod. Ponúkol jej rameno a čakal na ten moment, kedy sa ho chytí. Musela vedieť, že jej syn je neodbytným rovnako ako bola ona. Miestami domýšľavým, zatrpknutým človekom, ktorý nedával žiadne emócie najavo. Bez toho aby čo i len vedel, kde pôjdu sa s matkou presunul k ich kočiaru.

Po tom ako sa Lucinda dozvedela, že jej rodina usporia dáva menší večierok na jej tvári sa objavil malý, nežný úsmev. Predsa len večierky mala rada a čím častejšie na nich bola pozvaná tým to bolo pre ňu zaujímavejšie. Mala vek, kedy aj ju rodičia brali a dokonca jej miestami aj hovorili, že príde čoskoro ten čas, kedy jej vyberú manžela. No toho dňa sa obávala, dúfala, že to bol len taký malý žart od rodičov a nič, čo jej povedali nebude v skutočnosti pravda. Nechcela ani len pomyslieť na to, že by sa niekedy musela prebúdzať vedľa niekoho, kto by jej ani len nepoprial krásne ráno a nedal bozk na pravé líce.

Pozrela sa na šaty, ktoré jej mama kúpila pred niekoľkými dňami a so stálym úsmevom na perách, ktorý by už ostatným ľudom mohol spôsobiť aj menšie bolesti pri ktorých by sa chytali za sánku sa tešila na to, kedy si ich bude môcť obliecť. Potrebovala pomoc, pozrela sa na jednu z osôb, ktorá bola v ich služobníctve pričom cítila ako pevne no aj tak s dostatočnou jemnosťou jej pomohla zaviazať si korzetové viazanie. Vlasy, ktoré mala často krát neposlušne spustené na ramená, ktoré lietali z jedného miesta na druhé bez toho aby ich nejako skrotila. Samozrejme veď ľudom pripomínali jej vlastnú osobnosť, si napokon vlasy vypla hore. Tým pádom nechala možnosť sa pokochať jej dlhým krkom.

Prešla niekoľko krokov po schodisku pričom sa postavila vedľa svojich rodičov. Bola ich jediným potomkom. Dcérou, ktorá ich mala reprezentovať najlepšie ako len vedela. Bolo predsa len pre ňu aj pre jej rodičov dôležité aby do spoločnosti zapadla tak ako sa patrí. No v momente, kedy pred sebou videla človeka, ktorého niekoľkokrát videla aj v škole po jej pokožke jej prešlo niekoľko zimomriavok. Bolo to až desivé ako na ňu pôsobil. Ako sa snažila v jeho očiach niečo vidieť no nevidela nič.

Cesta, kedy sedel pri matke bola tichá. Rovnako ako ich domácnosť v ktorej vyrastal. Možno by sa mnoho ľudí zbláznilo no jemu to vyhovovalo. Aj napriek tomu, že nedostal žiadne pohladenie od matky ani milé slovo, záležalo mu na nej. Bol k tomu učený aby k nej prejavoval rešpekt. A vedel, že rovnakú vec bude učiť aj svojich potomkov. Ak na to príde, no kto by nechcel potomkov, ktorý by niesli meno veľaváženého rodu.
" dobrý večer." povedal tichým, pokojným hlasom. Podišiel niekoľko krokov k pani, ktorá bola za celým večierkom. Nebol to prvý večierok na ktorom sa nachádzal. Bolo to normálne u niekoho ako boli oni. Rodiny sa stretávali a to isté chceli aj od ich detí. Možno ak by záležalo na ňom, nenachádzal by sa na tom mieste.
" tento večierok sa vám vydaril, pani Talkalot. Dakujem za pozvanie našej rodiny. Bude mi potešením ak ma počas večera poctíte jedným tancom."
takmer okamžite si zobral jej ruku do dlane a perami sa dotkol pokožky. S manželom, ktorý bol po jej boku si vymenil niekoľko zdvorilostných slov pričom vedel, že príde okamih kedy sa s ním pozhovára osamote. Aspoň v to dúfal. Jeho pohľad následne presmeroval na mladé dievča, ktoré stálo po ich boku.
" slečna Talkalot. Bude mi potešením si ukradnúť prvý tanec. Samozrejme, ak ma neodmietnete." Pravú ruku natiahol pred seba a čakal na to, či prijme jeho ponuku alebo nie. Lucindu poznal zo školy. Rodolphus aj napriek tomu, že to nedával najavo zo svojej koľaje aspoň po mene poznal takmer každého jedného človeka.

Niekoľko ľudí sa pri nich zastavilo a venovalo im niekoľko slov. dokonca aj chlapec, alebo muž?, ktorého poznala z videnia sa zastavil a venoval pár slov pričom ona venovala pohľad jeho matke. Poznala ju len z videnia, vedela kto to je aj napriek tomu, že Lucinda sa musela naučiť potomkov mnohých rodín len kvôli tomu, aby rodičom neurobila hanbu. Bolo to ťažké, naučiť sa mená a následne si k nim priradzovať dokonca aj tváre no postupne jej to všetko začínalo dávať zmysel a často krát ak sa povedalo meno, vedela si hneď vybaviť aj osobu a dokonca aj povahu, ktorá bola pre ten rod takmer charakteristickou.

„ uhm prosím?“ mierne sa Lucinda zarazila v okamihu, kedy na ňu Rodolphus prehovoril a následne svoju ruku natiahol pred seba. Nemyslela si, že by ju niekto vyzval do tanca a dokonca nie niekto, ako bol práve on. Pozrela sa na neho pričom sa snažila prísť na to, či to je určitý spôsob vtipu alebo to myslí skutočne. Dokonca ak by sa v ich blízkosti nenachádzali žiadny ľudia, spýtala by sa ho s menším chichotom či to myslí skutočne vážne alebo chce dobrovoľne prísť o nohy. No napokon si zanechala svoju tvár, pozrela sa na rodičov pričom čakala na ich povolenie. V momente, kedy jej matka jemne pokývla hlavou, dotkla sa jeho ruky a urobila jeden krok priamo k nemu.

„ je to vážne prekvapenie, že niekto ako vy..“ mierne sa zamračila pričom sa mu pozrela do očí a následne sa naklonila tak, aby to počul len on sám. „ čo ak by sme si tykali? Vykať niekomu, kto chodí na rovnakú školu mi príde zvláštne. Ak to teda neberieš ako niečo viac. To vykanie..“ povedala pričom sa na jej tvári objavil úsmev široký, pričom nechala aby jej bolo vidieť pár bielych perličiek, krásnych zubov.

„ niekto ako ja?“ chcel počuť slová, ktoré mala na jazyku. No po tom ako sa rozhodla vystrieť ruku pred seba sa na moment zamyslel. Chcel to vôbec? Pustiť si týmto spôsobom k sebe dalšieho človeka? Predsa len tykanie niečo znamenalo. Pozrel sa na ňu no po chvíľke si zobral jej ruku do svojich dlaní a venoval jej jeden bozk.
„ bude mi potešením si s tebou tykať a taktiež si aj ukradnúť prvý tanec. Predsa len to má nejakú váhu. Muži by sa o teba pobili ak by som v tejto chvíli nezasiahol. Pozri sa len na mladých chlapcov, ktorí stoja v hlúčiku a pozorujú ťa.“ Venoval im jeden pohľad. Mladým mužom, ktorý takmer okamžite svoj zrak odvrátili. Bol to prirodzený rešpekt z niekoho ako bol Rodolphus.
„ tak nenechaj ma čakať na tvoju odpoveď.“ Nepotreboval to vedieť, na miesto toho si ju jemne stiahol k sebe pričom ukázal na parket, ktorý sa nachádzal v strede miestnosti.

Nevšímal si pohľady žien ani mužov, ktorý si ich premeriavali. Bolo mu to v skutočnosti jedno, čo si o ňom myslia ľudia. Držal ju za ruku pričom sa otočil a potom sa jej pozrel priamo do očí. Vedel jej meno, nepotreboval aby mu ho hovorila. Vedel aj to z akej rodiny pochádza.
" máš pravdu bolo by zvláštne vykať niekomu, koho stretávam takmer každý jeden deň v škole. Som rád ale, že mám možnosť ťa vidieť aj v inom svetle ako práve v škole." po prvýkrát sa na jeho tvári za tento deň objavilo niečo iné ako len kamenný výraz. Bol to práve malý náznak úsmevu.

Ostával celé dni v hrade na miesto toho aby išiel s priateľmi do Prašiniek. Aj napriek tomu, že to bol posledný rok, ktorý sa bude nachádzať na škole. Nemal zapotrebí stráviť ho v zime alebo v spoločnosti v ktorej sa necítil vo svojej koži. Na miesto toho ostal so svojim priateľom pričom sa venoval jednej z tých vecí, ktoré ho náramne bavili. Pozeral sa na Severusa. To ako mu predvádza nové diela, nové kúzla a následne sa ich snažil zopakovať. Možno to bolo aj po prvýkrát po dlhej dobe, kedy sa Rodolphus smial.
Prechádzal bruškami prstov po ruke pričom pozoroval tetovanie, ktoré znamenalo len jedno. Bol stvorený k tomu, aby niečo vykonal a nič a nikto ho nedokázali zastaviť.
" myslím si, že pre dnešok by sme to mohli ukončiť Severus. Mám ešte nejaké iné záležitosti." Povedal Rodolphus, upravil si rukách na tmavom hábite a následne sa rozhodol opustiť priestor, ktorý bol pre nich vytvorený.
Prechádzal sa po chodbách školy pričom sledoval a počúval niektorých žiakov ako štebotajú o tom, čo prežili v Prašinkách. Možno ak by si mal spomenúť na ten deň, kedy to bolo po prvýkrát určite by ich chápal. Hoci už od prvého dňa sa správal inak ako väčšina jeho rovesníkov a spolužiakov.
Mal dobrú náladu čo bolo u neho viac ako neobvyklé. Dokonca sa sem tam pristihol aj pri tom ako mu kútiky pier mykli do úprimného úsmevu keď ho niekto oslovil alebo dokonca pozdravil. Rodolphus to mal namierené pod jedny z tých schodísk, kde ich nikto nemal možnosť vidieť alebo dokonca vedieť, že sa vôbec stretnú. Nechcel byť na očiach ľudí, nejako sa im ukazovať a následne vidieť ich pohľady, ktoré hovorili za všetko. Pred niekoľkými dňami jej poslal sovu kde ju následne požiadal o stretnutie a dúfal len, že to neodmietne. Aj napriek tomu, že by mohla. Predsa len to bola jej slobodná vôľa.
Ked prišiel na to správne miesto nikoho si nevšimol. Uľavilo sa mu aj napriek tomu, že by bol schopný mladý párik, ktorý hľadal len útočisko k tomu aby si prejavovali náklonnosť vyhodiť a následne si to miesto privlastniť. Dokonca pociťoval chlad, ktorý sa niesol z otvoreného priestranstva no to ho nezastavilo. Predsa len bol čas na to aby sa ochladilo. Vločky padali z oblohy a zanechávali stopy.

Dostať list od osoby, na ktorej vám skutočne záleží, je ako dostať vstupenku do Neba. Presne tak sa cítila aj ona, keď jej sova doručila tú krátku správu. Mohla tomu uveriť, veď to mala jasne napísané na malom papieriku, no predsa... Už si myslela, že ju nechce viac vidieť. Že si s ňou "užil", aj keď medzi nimi nikdy k ničomu nedošlo a potom "odkopol". Jej srdiečko bolo veselé. Po dlhom čase konečne veselé. Nie len že sa blížili Vianoce, tak krásne sviatky a ona už mala pre každého nakúpené darčeky, nie len že sa pomaly blížili prázdniny a ona bude môcť stráviť nejaký ten čas so svojimi priateľmi a rodinou, ale predtým sa stihne stretnúť aj s Rodolphusom. Tajne dúfala, že keď vyhlásili výlet do Prašiniek a možnosť previesť sa na saniach, tak ju pozve a strávia spolu pekné, romantické chvíle. Ale on nie je na takéto romantické "ukazovanie sa". Je to chlap, ktorý má rád svoje súkromie, ktoré rozhodne nikomu nevešia na nos. Nemá potrebu ukazovať sa s ňou na verejnosti, správať sa voči nej pred inými tak, ako sa k nej správa v súkromí. V súkromí, kde sú len oni. Iba ona a on. Kde ich nik nevidí, nepočuje. Sú zahalený do rúcha osamelých tajomstiev. Jej srdce tentokrát plesalo nie len radosťou, ale votrelo sa doň aj pocit zvedavosti, vzrušenia. Bola zvedavá, či ju chce vidieť preto, aby si užili vzájomnú spoločnosť, alebo má čosi zaľubom. Netušila. Na druhej strane príliš nedúfala v to, že by ju mohol Rodolphus zatiahnuť do niečoho, čo je pre dámu absolútne nevhodné. Takého ho nepoznala.
Bolo pre ňu trocha obtiažne nájsť miesto, ktoré si vybral. Hrad bol obrovský a plný rôznych zákutí, ktoré vyhľadávali buď zamilované páriky, alebo ľudia, ktorý kuli čosi zlého. Nemala rýchle kroky. To vôbec nie. Ba dokonca sa ani nenáhlila, veď dáme sa nepatrí bežať, či náhliť. Napriek tomu vyzerala nedočkavo. Bola svižná, najradšej by utekala od radosti. Nechala by sa niesť na krídlah pocitov. Avšak hneď akoby k tomu došlo, hrozilo by, že odletí a už sa nikdy nevráti späť na zem. Musela teda ostať nohami pevne na zemi a rozmýšľať racionálne. Postaviť pocitom veľkú, silnú priehradu. Na perách sa jej pohrával nevinný, nežný úsmev. Oči mala žiarivé. Jej líčka dnes mimoriadne prekypovali životom, i keď cítila, akú má ťažkú hlavu, kvôli ktorej chytala menšie závrate. Nevadí. Bola to len búrka pocitov, ktoré ňou zmietali. Pritiahla si viac ku krku golier habitu, aby pod neho nevnikol ten nezbedný chlad, ktorý sa vkradol do zámku. Bola už zima a sneh padal. Každým dňom padal v hustejších a väčších vločkách. Tento rok im Perinbaba nadelila mimoriadne štedrú perinu. Už sa nemôže dočkať, kedy doma uvidí tie rozsiahle, zasnežené záhrady, na ktoré vidí z okna svojej izby. Ale dovtedy utečie ešte mnoho dní a ešte viac hodín.
- Rodolphus...? - ozvala sa neisto, keď zazrela akúsi postavu pod tými schodmi, kde sa mali stretnúť. Mala tichší, neistý hlas. Bolo by mimoriadne nepríjemné, keby si ho splietla s nejakým iným študentom, nebodaj profesorom. Predsa len... Stál jej chrbtom a značnú časť jeho tela zakrývalo schodište. Avšak ten chlad, ktorý tam panoval už poznala. Nebol to len chlad z počasia. Bol to aj chlad, ktorý dokážu vyžarovať ľudia. Podišla bližšie, prehĺbila svoj úsmev, keď si už bola konečne istá, že je to naozaj on. Žmolila si nervózne, nenápadne svoje prsty na spojených rukách a rozmýšľala, čo také by mohla povedať na začiatok.
- Snáď nečakáš dlho - povedala napokon, pri čom mu pozrie do očí, ak sa k nej otočí čelom. Oni dvaja sú ako nebo a zem. Ako mráz a oheň. Život a smrť. Tak nesmierne rozdielny a predsa je medzi nimi to zvláštne napätie, ktoré medzi ľuďmi vzniká len výnimočne.

Bol rád za to, že sa napokon objavila. Čakal by aj napriek tomu, že by sa hodiny pohli. No samozrejme nie samotnú večnosť. V momente, kedy ju videl si jednu ruku dalo vrecka. Na tvári samu neobjavilo nič dokonca ani len malý úsmev. A oči? Treba to vôbec zmieňovať? Bola tam prázdnota, ktorá ho dokonalo vystihovala. Stál na jednom mieste. Nehybne a nečinne dokonca sa k nej ani len na centimeter nepriblížil len aby neskazil ten okamih, ktorý sa naskytol.  Bolo to zvláštne ju vidieť. Tak ako každý jeden okamih. Bola pre neho ako obraz, ktorý by ticho dokázal pozorovať celé hodiny. Ten obraz, ktorý sa nikdy nemení no v sebe skrýva niečo, čo ostatní ľudia možno nevidia alebo nevedia pochopiť.
„ chcel som sa s tebou pozhovárať ešte predtým ako by som odišiel.“ Veci mal zbalené. Len niekoľko. No aj napriek tomu, niečo so sebou domov bral. O darčeky mal postarané, nemusel ich kupovať až tak mnoho aby na ne vôbec zabudol.
„ chcel som sa ti ospravedlniť za to, že som ťa nepozval do Prašiniek mal som niečo, čo som musel vybaviť. A samozrejme aj hodiny so Severusom.“ Mnoho ľudí si muselo všimnúť to, že s ním trávil čas. No to nebolo neobvyklé. Boli priatelia už dlho aj napriek tomu, že on bol o rok starším.

Rodolphus nebol na tie veci a dúfal, že ona to chápe. Nevedel sa premôcť a napokon ju tam pozvať, bolo to pre neho zvláštne myslieť si, že by mohol byť na saniach a pozorovať okolie. Nevidel v tom takmer žiadnu pointu, prečo by to mal robiť. Prišlo mu to ako nezmar niekoho, kto nevedel čo má už na tú udalosť vymyslieť tak vymyslel hneď prvú vec. A zamilované páry to takmer okamžite nadchlo.
„ aj napriek tomu, že to bol náš posledný rok. Ale teraz preč od tých rečí.“ Povedal Rodolphus pričom sa zamyslel a následne si spomenul na udalosť na ktorej sa možno objaví aj ona sama. „ dostala si pozvánku na ten večierok, ktorý sa bude konať cez prázdniny?“ povedal tichým no pokojným hlasom. Každé jedno slovo bolo dokonalým odrazom jeho osobnosti. Bez chybné dokonca až ľadové.
On sám bol hosťom na ich večierku už niekoľko rokov. Predsa len mal prísť ten okamih, kedy sa ich rody spoja a on si bude musieť zobrať za ženu práve jednu zo sestier Black. Vedel, že manželstvo s Bellatrix bude rozmanité. Kedy sa budú vedieť pozhovárať o mnohých veciach no o láske sa doposiaľ hovoriť nedalo. " zaujímalo by ma, či sa tam uvidíme alebo nie. Alebo máš už iné plány na prázdniny?"

Sledovala ho a počúvala. Nesýtila vo svojom srdci voči nemu hnev. Nehnevala sa naňho za to, že ju nepozval do Prašiniek, veď vlastne o nič nejde. Bola tam aj bez neho. Bola tam bez svojich kamarátov, bez svojich priateľov... Bez doprovodu a ten deň si náramne užila. Mohla si robiť čo chcela, ísť kam chcela. Nemusela sa k nikomu prispôsobovať. Aj keď je pravda, že Rodolphusova prítomnosť jej chýbala. Na druhej strane vedela, on nepatrí medzi tých mužov, ktorý sa spoliehajú na romantické klišé. On nemá za potrebu ohurovať takými vecami ženu len preto, aby si ju získal. Občas pri ňom mala pocit, že on skrátka žiadnu partnerku do života ani nepotrebuje. Partnerku... skôr manželku. Kto vie. Bol pre ňu stále veľkou, chladnou záhadou. Pozrela mu do očí. Pozerala sa tak, ako vždy. Plná nevinnej lásky, nehy.
- Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Veď si mi nič nesľúbil, ani neprisahal. Výlet do Prašiniek nie je nič, čo by bolo na tomto svete dôležité. Verím, že keby si nemal nič dôležitejšie, tak by si ma bol pozval. Nech ťa to netrápi - prehovorila milým hlasom, pri čom sa naňho rovnako milo pousmiala. Prešla k nemu o čosi bližšie, ale len preto, aby boli obaja schovaný v tieni vysokých schodov. Aby ich pohltili, schovali pred očami iných.
- Aj ja som dostala pozvánku na ten večierok. Som zvedavá, ako bude prebiehať. Je pre mňa veľkou cťou tam ísť a už sa nemôžem dočkať, až sa tam stretneme za predpokladu, že nám do toho nepríde niečo dôležitejšie - stále mala spojené ruky a bolo na nej vidieť, že má čosi na srdci. Čosi, čo by mu chcela povedať, ale zatiaľ nenašla tú odvahu. Povedať? Och to nie. Skôr niečo dať. Má preňho Vianočný darček, ale netuší, či mu to má dať teraz, alebo poslať sovou pod stromček. Ona vlastne ani nevie, či Rodolphus so svojou rodinou nejaké Vianoce oslavujú. Už sa stretla s rodinou, ktorá Vianoce neoslavuje vôbec, alebo si vôbec nedávajú žiadne darčeky. Napokon sa rozhodla zariskovať.
- Niečo som ti doniesla. Taká malá hlúposť, ale snáď poteší - zašla rukou pod svoj talár, v ktorom mala schovaný ten darček. Ešte že sú kúzla tak úžasné a dokáže schovať v obyčajnom vačku či malej kabelke všeličo a ostáva to pred zrakmi ľudí skryté. Bola to malá škatuľka. Alebo aspoň sa škatuľke podobala. Darček bol zabalený, tak že voľným okom sa nedalo zistiť, čo sa pod baliacim papierom schováva.
- Je to len taká hlúposť. Nič užitočné, ale snáď poteší... - pomykla ostýchavo plecami. Bol to darček, ktorý mu kúpila v Prašinkách. Malá klietka s mechanickými vtáčikmi, ktoré pomocou kúzla hrali tú klavírnu skladbu, ktorú ona hrala spolu s ním v duete. Snáď sa mu to bude páčiť a nevysmeje ju. Prišlo jej to symbolické, lebo obaja sú ako tie vtáčiky v zlatej klietke.

Darček, ktorý vybrala ho mierne prekvapil. Pozrel sa na krabičku, nakukol niekoľkokrát dnu a dokonca sa mu na tvári objavil aj náznak malého úsmevu. Bolo to u neho iné. Niekto sa usmieval tak ľahko a stále, že to bolo už okázalé no on sa usmieval len v momente, kedy si to niekto alebo daná situácia zaslúžila.
„ vieš, že si si žiadne starosti s darčekmi robiť nemusela. No aj napriek tomu ti veľmi pekne ďakujem.“ Po dlhej chvíli jej venoval pohľad. Aj napriek tomu, že Rodolphus bol človek, ktorý si vyžadoval osobný priestor bol to v tejto chvíli on, kto ho poručil a urobil jeden krok vpred práve k nej.
„ no ja nič so sebou nemám. Ale viem, čo by som ti mohol dať.“ V jeho očiach sa možno po prvýkrát niečo v spoločnosti objavilo. Len na malý okamih no predsa. Boli to iskričky. Pozrel sa na ňu a následne na nohy, ktorými sa približoval o čosi bližšie.
V momente, kedy ten priestor medzi nimi nebol takmer badateľným bruškami prstov zobral jeden pramienok vlasov. Jej vlasov pričom si ho natočil na prst. Pozeral sa na ňu aj napriek tomu, že nevyhľadával jej pohľad. Po nejakej chvíľke jednou rukou sa chytil jej pása a pritiahol si ju jemne k sebe o čosi bližšie.

Možno by to mal urobiť ako v minulosti. Požiadať o prvý bozk. No on sa rozhodol to urobiť tak, ako to robil doposiaľ. Nebola to jeho prvá skúsenosť, mal za sebou niekoľko románikov no nedokázal to popísať ako lásku. A rovnako to bolo aj v tejto chvíli. Bolo by prehnané hovoriť o zamilovanosti, láska sa má budovať postupne a pomaly.
Zahryzol si mimovoľne do spodnej pery. Dokonca v hlave počul melódiu tej skladby, ktorú spoločne hrali. Bol to ten moment, ktorý očakávali určite spoločne. Tak ako on aj ona. Netrvalo dlho, možno to už nedokázal kontrolovať no svojimi perami našiel tie jej. Spočiatku jemne, ako keby skúšal, či o to má vlastne záujem.

Zatajila dych, keď mu dala svoj darček. Práve v tej chvíli skákala opica do vody a bude to hopp, alebo tropp. Ale Vera vedela veľmi dobre, že Rodolphus má v sebe toľko slušnosti, aby ju za žiaden darček verejne alebo súkromne nevysmial. Ak sa mu to nebude páčiť, slušne poďakuje, darček si zoberie so sebou a niekde ho schová, skryje, možno zahodí na také miesto, kde to Vera neuvidí. A čo oči nevidia, to srdce samozrejme nebolí. To jeho nakuknutie do krabičky v nej vyvolávalo zmiešané pocity. Mala chuť ujsť, chcela odpadnúť, smiať sa, možno aj plakať od tých pocitov, ktoré boli vyvolané tou situáciou. Ale v skutočnosti to bola iba nervozita. Skrčila prsty na nohách, aby ju tak zahnala. Jeho úsmev... ten úsmev naznačil, že mala pravdu. Buď sa trafila a darček sa jej skutočne páči, alebo je len slušný. V každom prípade bola vďačná za tú reakciu. Bola vďačná za ten úsmev, ktorý mu vyčarila na tvár. Bola to ona, nie ktosi iný. Tá myšlienka ju hrala pri srdci a priložila ešte jednou lopatou k tým pocitom, ktoré voči nemu živila už niekoľko týždňov. Nemohla povedať, že je to láska, ale bola to istá sympatia, ktorá tancuje na moste. A ten most vedia k láske. Ani sa nezapodievala tou otázkou, či to isté voči nej cíti aj Rodolphus. Ani sa nestarala o to, či náhodou nie je len ďalšou obeťou na zozname akéhosi sukničkára, ktorý si takto kráti svoj posledný ročník na škole. Vôbec ju nenapadlo, že sa s ňou môže len nepekne zahrávať. Bola by tak naivná? Nie. Iba tak vyprahnutá po láske. Túžila po nej tak veľmi, ako dehydrovaný človek po vode. Túžila znova cítiť to, čo kedysi stratila. Chcela zahádzať tú ohromnú jamu vo svojom prázdnom, boľavom srdci.
Zatajila dych, takmer cúvla keď sa k nej Rodolphus priblížil. Vzal si pramienok jej vlasov medzi prsty, zahrával sa s ňou. Laškoval? Isteže. Veď v ich kruhoch bolo priam neprípustné, aby sa dvaja mladý ľudia takto k sebe správali. Aby zdieľali takúto intimitu. Nemohla z neho spustiť svoj pohľad. Bola ako laň. Plachá laň, ktorá je v tejto chvíli príliš zvedavá, aby mohla ujsť. A možno to nebola ani zvedavosť, len zaklapla pasca a ona v nej uviazla. Nech je to akokoľvek, nezáleží jej na tom. Bola pritiahnutá bližšie, mohol cítiť to krehké telíčko, ktoré sa zachvelo ako lístie vo vánku. Tak veľmi túžila po tom, čo by sa malo v takýchto chvíľach stať! Videla to už mnohokrát. Čítala už o tom nespočet krát a neraz to zažila. Keď sa žena ocitne takto v náruči nejakého muža, môže prísť už len bozk. Alebo nie? Srdiečko v tele bilo ako zvon. Až mala pocit, že to musí počuť aj on. Do líčok jej vošla ružová farba, oči mala rozšírené. Vyzerala ešte nevinnejšie, než kedykoľvek doteraz.
- Nemusíš... - začala, ale boli to len slová do prázdna. Chcela mu niečo povedať, ale žiadne slová nedokázala poskladať. Ba i hlas mala tichý, chvejivý. Slová však boli pohltené vlastnou túžbou a jeho bozkom, ktorý prišiel presne tak, ako po tom túžila. Prišiel pomaly, citlivo. Bol ostýchavý? Nie. To teda nie. Rodolphus Lestrange rozhodne nie je ostýchavý muž. Bol len neistý. Zrovna tak, ako ona. Ale ten bozk zahnal úplne všetko. Zahnal v nej všetky pochybnosti, všetky pochmúrne myšlienky a tú melanchóliu, ktorá v nej kvitla v časoch opustenosti. Už nebola osamelá, už nebola opustená. Hoc mal chladné pery, zrovna tak ako bola chladná jeho povaha, v nej rozkvitla horúca láska. A možno ani nebol chladný, len si naňho Vera takto zvykla... Krátky okamih, do ktorého bola zhustená celá večnosť. Ostýchavý bozk na začiatku, akoby nevedela ako sa to robí. Ale vedela. Preto na svoju reakciu s perami nenechala dlho čakať a z toho bozku Rodolphusa nepustila. Bozkávala ho jemne, nežne, ale dávala mu najavo, že ho nechce stratiť. Jednu ruku uložila opatrne na jeho rameno, druhou ho s rovnakou opatrnosťou objala okolo tela. Privinula sa k nemu, ale len tak nenútene. Vie veľmi dobre, ako nemá rád, keď sa ho niekto dotýka a presne kvôli tomu sa uchyľovala k tej opatrnosti a nenútenosti. Veď ani on ju nepoznal ako ženu, ktorá je drsná a majetnícka.

Aj napriek tomu, že mnoho ľudí si myslelo, že má problém s ľuďmi ako je práve Severus, vôbec to tak nebolo. Práve naopak. Dokázal sa porozprávať s Rodolphusom a dokonca aj s Luciusom a oni sa na neho pozerali rovnako, aspoň si to teda myslel. Možno sa na neho rodina pozerala inak, možno sa na neho nepozerala vôbec ako si to mohol všimnúť u svojho pokrvného brata no aj napriek tomu on bol ten, kto nepretrhol žiadne nitky.
Sirius sa pozrel na čierny hábit, ktorý mal na sebe pričom si ho upravil. Vedel, že sa čoskoro stretne s niekým, kto je na svoj vek omnoho vyspelejším ako takmer polovica ľudí na škole. Vedel dokonca aj to, že ak by mal na sebe čo i len jednu chybičku, dokázal by ho na to upozorniť. Sirius len dúfal, že správu, ktorú sa mu rozhodol poslať mu došla v poriadku a on nebude čakať zbytočne.
Nebolo pre neho ťažké vymyslieť si, kde by sa mohol ocitnúť. Mohol sa pozrieť na ľudí a povedať im, že má stretnutie s nejakým krásnym dievčaťom, predsa len to bola predstava, ktorá bola skutočnosťou takmer neustále. S úsmevom na perách kopol do kamienku, ktorý sa nachádzal pred ním.

Sirius sa nachádzal na mieste, kde by ho možno málo ľudí hľadalo. Predsa len podzemie, kde sa nachádzalo niekoľko chodieb neboli veľmi obľúbenými u jeho spolužiakov. Nepotreboval počuť výkriky dievčat, ktoré by sa chytali za hlavu a dúfali, že to nebolo nejaké zvláštne zviera. Potreboval ho vidieť, rozprávať sa s ním a počuť to z úst od niekoho, kto doposiaľ si nevyberal strany. Potreboval z jeho úst počuť tie slová, ktoré mu takmer každý deň predhadzoval pred oči človek, ktorého nenávidel zo všetkých možno najviac.