Po Prasinkách za zvuku rolniček

Ach... aký nádherný deň. Dokonca i tá samota je krásna. Ten sneh, tí ľudia. Tá atmosféra. Sleduje okolie, nasáva to do seba. Mení ju na vnútorný pokoj, ktorý čistý hlavu i dušu. Dnešný deň je dokonalý. Neexistuje v centre diania nič, len nákupy, počúvanie, sledovanie, rozmýšľanie nad príjemnými vecami. Žiadne intrigy, žiadne ohováranie či povyšovanie sa nad ostatnými ľuďmi. Nič. Hneď ako si kúpila tú klietku s vtáčikmi, vedela že už má všetko dôležité, čo sa týka príprav na Vianoce. Má všetky darčeky pre svojich blízkych, známych, priateľov. Nie len pre čarodejnícky priateľov, ale i pre tých ktorých získala vo svete muklov. Hoc im nemôže darovať žiadne magické, zázračné, inak by sa prezradila a to by pre jej rodinu znamenalo veľký problém, ale môže im darovať aspoň maličkosti. Sladkosti ktoré sú niečim výnimočné, ktoré dostať iba vo svete čarodejníkov a predsa nemajú významnejší účinok okrem toho, že skvelo chutia lebo vyzerajú zaujímavo. Sneh padal, padal z nebies. Tancoval pokiaľ nedosadol. Škrípal pod jej teplými čižmičkami, smerovala mimo dedinku, kde boli pristavené tie krásne koče s koňmi. Na tú prechádzku, na tú obhliadku sa tešila už odvtedy, čo bola vyvesená pozvánka. Tak trocha dúfala, že bude mať sprievod, nejakú spoločnosť, ale i takto si to užije. Bude mať možno celý koč iba pre seba a možno sa k nej pridá niekto neznámi, s ktorým by sa mohla porozprávať, zoznamovať a možno si tak nájde nového kamaráta, nebodaj kamarátku. Tento deň so sebou prináša mnoho zaujímavých, skrytých možností, ktoré postupne odhaľuje.
Koči očividne neboli lietajúce, ba dokonca aj kočiši vyzerali úplne obyčajne. Okrem toho, že mali na sebe pekne prešívané, akoby slávnostné kabátce, klobúky, ich krk zdobil teplý šál a v rukaviciach držali dlhý bič, ktorý slúžil skôr na parádu, ako na tríznenie koní. Nikdy nesúhlasila s tým, aby boli kone či iné zvieratá nebodaj bytosti bité. K ničomu to nikdy neviedlo. Ba dokonca ani ich kočiš nikdy nebičoval pegasov, ktoré boli zapriahnuté za ich koč. Len ním práskol vo vzduchu, aby sa pohli a to bolo všetko. S ľahkým, šťastným úsmevom na perách prišla k jednému z tých kočov.
- Krásny deň prajem. I keď trocha chladný. Chcela by som sa opýtať, či je váš koč obsadený a či na niekoho čakáte? Alebo sa môžem pridať a robiť vám spoločnosť? - pousmiala sa milo na kočiša, ktorý sa potešil príjemnému správaniu. Nadvihol úctivo svoj klobúk, hneď zosadol, aby mohol mladej slečne pomôcť. Úsmev ochotne venoval.
- Iste slečna. Nech sa páči - pokývol hlavou, pri čom otvoril dvierka, pomohol jej nastúpiť. Vera už vedela ako to chodí. Kočiš jej pomôže nastúpiť, počká kým sa pohodlne usadí a môžu vyraziť. Bolo tomu tak i teraz. Vrch bol otvorený, tak že bude mať krásny výhľad na celé okolie. I keď poriadne mrzlo, čo cítila na svojej tvári, nezanevrela na túto akciu. Veď hneď potom sa môže zastaviť na teplom čaji, či dobrej káve a tým zavŕši svoje deň v Prasinkách. A kto sa k nej nepridal, môže len ľutovať. Kočiš nasadol, práskol bičom vo vzduchu a kone sa pomaly pohli vpred.

" určite je šťastie len to, že sa nachádzam v tvojej prítomnosti Charity.." zasmial sa Alfie no v momente, kedy počul sane, ktoré vydávali zvláštny zvuk, ktorý nakoniec v ňom spôsobil príjemný pocit následne sa pozrel pred seba. Netrvalo to dlho a našli to správne miesto, ktoré hľadali. Predsa len aj napriek tomu, že saní bol obmedzený počet dúfal, že sa nájde aspoň jeden v ktorom by sa napokon mohol previesť.
" je to dobrý nápad aj napriek tomu, že ja osobne by som to o čosi viac možno vyšperkoval. Prečo práve prdy? prečo neurobiť niečo, čo by bolo menej nápadné a čo by na seba nepútalo pozornosť takú, že to urobil nejaký študent?.." Alfie nebol hlúpym žiakom. On mal tiež talent na to, vymýšľať jednu hlúposť za druhou aj napriek tomu, že častokrát nemyslel na to, čo to so sebou prináša.
" čo keby sme len sledovali ako tie nevinné tvory sa rozhodli utiecť? nebolo by zaujímavé sledovať ako sa začnú správať nekontrolovane ako keby ich niečo posadlo? určite by sme mali možnosť sledovať ako jeden Slizolinčan za druhým padajú k zemi.."
no aj napriek tomu ho lákala tá predstava zobrať si jeden koč, bez kočiša samozrejme a prejsť sa Prašinkami sám presne tam kde by to chcel mať namierené.
" čo ak by som povedal, že by som sa chcel pridať a zobrať si jeden z kočov? aj napriek tomu by si premýšľala nad vilomeninami? " otočil sa na ňu pričom jej venoval jeden malý úškrn a dúfal, že sa už poučila a neurobí niečo, čo by znamenalo menšiu vojnu medzi nimi. Bol by neľútostným, je pochopiteľné, že je lepšie ak ho človek má po svojom boku než na druhej strane.